Možno to poznáte.

Ste kurva mladý a máte kurva málo peňazí. Teda nič. Niet chechtákov na cigy, na pivec, neskôr na trávu, koks, kurvy, jednoducho na to, čo si predstavujete pod pojmom plodný život.

Mal som síce dvoch kamošov, ktorí podobný stav nepoznali, ale vačšina môjho okolia porevolučne tápala, čiže prachov nebolo. Prvý šťastlivec mal zazobaného tatka, ktorý bol snobský rýchlopečený podnikateľ, a ten druhý šukal zanedbanú paničku toho istého snobského zazobaného tatka podnikateľa.

My ostatní sme sa museli poctivo obracať ako sa dalo. Napísal som poctivo? No nič, už to nechám tak.

Nápad, ako pomerne poctivo prísť k prachom, vznikol, samozrejme, v krčme. Idea bola celkom jednoduchá. V sobotu na košickom blšáku predávať varenú kukuricu.

Otcom tejto fantastickej myšlienky bol kamoš a košický šrac menom Henrich Kavulič. Iniciálky jeho mena tvorili písmená HK, takže občas sa mu ušlo aj meno „Henten Kokot“, ale v partii poslúchal na meno HaKi alebo Heňo.

Jeho plán mal tri jednoduché body:

1. Ujebať kukuricu.

2. V sobotu na blšáku kukuricu variť a predávať.

3. Večer sa rozbiť za utŕžené prachy na trest boží.

Plán to bol pekný, hlavne ten tretí bod sa každému veľmi pozdával. Haki nám opisoval, aké je to kurevsky jednoduché a efektné.

Kukurica bola, samozrejme, zadara, z poľa pri letisku. Od Pištu z garzónky zoberieme elektrický varič. Piťuka sa nám prvý oženil, následne prvý rozviedol a žena mu na cestu životom dala iba ten varič. Keďže som ako jediný nevyzeral ako bezdomovec, pripadla mi úloha prenájmu stánku na blšáku, čo stálo nekresťanských 17 Sk (na tie vaše PHP vám jebem, z matiky som mával štvorku, prepočítajte si to sami). Okrem toho som blšák poznal, pretože som občas pomáhal kamošovi predávať kvalitnú hudobnú japonskú elektroniku (ktorá viac blikala než hrala, a pochádzala až hen z ďalekej Číny). Na pľaci ešte bolo treba vybaviť elektriku. To sa dá, za pár korún sa predlžovačkou pripnúť k nejakému stánku. No a Murko, štvrtý člen našej partie, vloží do spoločného trastu svoju nahnitú škodovečku, ktorou sa budeme presúvať. Ešte sme sa pohádali, kto má najväčší hrniec, a pretože mám najdlhšie ruky, ostala mi milá úloha zaobstarať hrniec.

Murko.

Keď sme pri tom, nikdy nezabudnem na rybačku s Murkom. Raz zobral mňa a Piťa na Ružín, akože na ryby. Vlakom sme sa dojebali na zastávku Ružín a odtiaľ sme išli pešo k priehrade, cez les. Samozrejme, že sme už od Košíc zľahka chľastali čučo, takže sme úspešne zablúdili. Bola noc a museli sme prespať v lese, čo pre nás nebol až taký problém. Horšie bolo ráno. Nevedeli sme, kde sa nachádzame a nemali sme vodu. Čučo došlo a boli sme strašne smädní. Murko nám svätosväte tvrdil, že cez kopec je dedina, proste tam skočí a donesie vodu. Keď už nás dostal do takých sračiek, že nás zavolal na ryby, a ani len nádrž sme nenašli. Takže sa o nás postará, a potom sa presunieme k vode. Povedal, že o hodinku je nazad.

OK.

Ten debil paskudný došiel o tri hodiny, a namiesto vody doniesol tri fľaše čuča a slané korbáčiky. Odvtedy je pre mňa smäd najväčší nepriateľ človeka a ostal mi zvyk, že všade chodím s fľaškou vody.

Ale vrátim sa do krčmy, kde HaKi prezentoval nasledujúci monológ:

A teraz si vezmi, koľko ľudí je v sobotu na blšáku a či si tam niekoho už videl žrať kukuricu?

No jasné, že nie. Všetci žerú párky a rožky. A vieš prečo?

Lebo tú kukuricu tam nikto nepredáva.

Si len zober, nech každý piaty si od nás kúpi.

Musíme predať aspoň 500. Krát 5. 2500.

2500 delené 8 je proste po kokot pív. Priatelia. Po kokot!

V piatok podvečer sme v zostave Piťuka, Haki a ja nasadli na cajgle a hybaj do poľa pri letisku rvať kukuricu. To, že bola kŕmna a možno aj striekaná, nikto neriešil. O pol hodiny za nami prišiel Murko na škodovečke, ktorá sa svojím zvukovým prejavom podobala zvukom na letisku. Naložili sme náš poklad a zakotvili v krčme.

Ako rástol počet prázdnych poldecákov, zvyšoval sa aj aj počet predaných kukuríc. Okolo jedenástej večer sa Murko dušoval, že v pondelok si kúpi nové ojazdené auto a nám to pripadalo úplne reálne. Dohodli sme sa na piatu pred Murkovou garážou, aby sme už ôsmej mohli kŕmiť kŕmnou kukuricou prvých hostí a dali sme si rozchod.

Ráno bolo kruté, ale robota je robota. Hrniec som milovaným rodičom v pohode ukradol, akurát sa mi trošku zjebal pri výťahových schodoch. Akoby som to len... proste skúste niekedy okolo piatej ráno pustiť plechový hrniec dolu betónovými schodmi v baráku. Vybehol akurát kúsavý sused, dôchodca v trenkách, čo ma neznášal už odmala. Pohovorili sme si. On pospomínal mojich predkov, čo všetko nemali spraviť, aby sa jemu žilo lepšie. Nemal som chuť ani čas, tak som len slušne šťavnato odzdravil a pálil pred garáž.

Čo čert nechcel, dojebal sa každý včas, takže sme museli ísť na to.

Na blšáku sme dostali stánok s číslom 69, čo veľa naznačovalo. Čo konkrétne, to netušil nikto z nás, keďže sme viac chľastali ako šukali. Vraj šukanie je pre chudobných a chlast pre bohatierov. Tak neviem. My sme vlastne nemali ani to prvé, a to druhé sme chceli mať najviac.

Rozbalili sme tábor, vybavili predlžovačku a začali variť kukuricu. Tu treba spomenúť, že HaKi je nezamestnaný automechanik, Piťuka akademický maliar, zvaný aj natierač, Murko je vyučený hutník, takže ako jediný má s varením aké-také skúsenosti. Škoda len, že s varením železa. A ja ako elektrikár, bol som tiež mimo.

Začalo to pekne, okolo šiestej stál hrniec plný vody a kukurice na variči, čiže ostávalo iba čakať. Pri pohľade na obrovský hrniec a maličký varič ma začali nahlodávať prvé pochybnosti. Ale nejako som to neriešil, veď dajako bude. Čakanie na zovretie vody sme si skracovali odbiehaním do vedľajšieho stánku s honosným názvom Bistro u Karčiho. Výsledok bol ten, že sme boli bystro trošičku ťapnutí a trošičku začali strácať pojem o čase. Asi okolo deviatej jeden z nás, asi to bol Piťuka, navrhol, že by bolo vhodné ochutnať totu kendericu a začal sa v hrnci hrabať.

Móóre, do macerinej $#@!!*'$. Ta šak to je úplne studené.

Áno, priatelia. Bolo to studené. Nejako som to tam zle zasunul do zásuvky, či čo, a varič bol vlastne celý čas down.

Najrýchlejšie, ako sa dalo, som problém odstránil a utešoval dozornú radu, že to rýchlo zovrie. Samozrejme, aj keď sme si pred chvíľou povedali, že už chľastať nebudeme, tak som musel zobrať nasratých spoločníkov do bistra u Karčiho na mernô.

To už sme mali toho plné brejle.

Neviem, či sa dá nejako presne vyrátať, kedy zovrie 30-litrový hrniec plný vody, keď ho bude nahrievať malá a stará 700-wattová platnička.

Dno hrnca ďaleko prečnievalo cez miniatúrny, takmer hračkársky varičík. Ale hlavne, že sa to začalo ohrievať. Okolo jedenástej už bol hrniec ako-tak vlažný, my dožratí, hladní a, samozrejme, nasratí.

Okolo nás chodili ľudia a pýtali sa na kukuricu.

Piťukov pokus predať vlažnú kukuricu najviac najebanému zakazníkovi nevyšiel. Kukuricežraniachtivý pacient síce ledva chodil a rozprával, ale po prevzatí tovaru sa za dve minúty pekne vrátil a dožadoval sa vrátenia svojich peňazí. Murko mu predostrel nepriestrelný argument, že nahryznutý tovar sa nedá vrátiť, ale zákazník ho zotrel tvrdením, že tovar je taký surový, že sa nahryznúť nedá.

A nech ideme do piče, a že jemu je to jedno, a že nám pokojne podpáli živnosť, že aj tak chce ísť na jeseň do basy.

Napadlo mi, že kukurica by sa možno skôr uvarila, ak by ten stánok naozaj podpálil. Nakoniec sme mu prachy radšej vrátili.

Z košického blšáku sa o tretej poobede potácajú štyri postavy. Dve idú trošku vpredu, a podľa všetkého nadávajú tým vzadu. Dve zadné vlečú obrovský hrniec, ktorý aj s nejakým žltým nevábnym obsahom zúrivo vyhodia do najbližšieho kontajnera. Sadnú si do neďalekej letnej krčmy a z vrecák vytiahnu posledné drobné, za ktoré si kúpia posledné štyri pivá.

Haki sa žalostne napije, položí pohár na dolepený stôl a zoberie do ruky reklamný letáčik zo stola.

Dovolenkuj a zarábaj!

                    ZBER POMARANČOV V GRÉCKU.......

                                          to be continued