Hneď úvodom sa vám musím s niečím priznať. Nie, nejdem vykradnúť a priživiť sa na sláve slsp. Pred slsp-om som už dávno zložil klobúk z hlavy, ktorý som nikdy nemal a aj knihu som si kúpil. Podobnosť so ságou „Ako som vozil Nórov“ je čisto náhodná. Ibaže by nebola. Tematická inšpirácia by tam bola.

Počas svojich vysokoškolských štúdií som si v rámci cestovania zažil svoje. Autobusy a vlaky pred desiatimi rokmi neboli ako dnes. Boli staršie, opotrebovanejšie a ešte som si musel za ne aj platiť. Dnes viem len to, ako tieto stroje vyzerajú zvonku. Do auta som prestúpil pri prvej príležitosti a nemienim sa vracať.

Moje cesty do a z vysokej školy často pozostávali z prekonania horského priechodu Donovaly. Autobusom. Toto spojenie samo osebe na prvý pohľad neznie lákavo. Na druhý pohľad je lákavé ešte menej. Ale mal som obľúbený spoj so šoférom, ktorý ho dokázal vyšperkovať do detailov.

Všetkého veľa škodí a aj štúdia. Takže každý štvrtok som sa ráčil dostaviť na bývalú autobusovú stanicu v Banskej Bystrici, kde sa v roku 1986 zastavil čas a odmietal sa pohnúť. O Vlak-Bus Shopping Terminali nikto ešte ani nechyroval. Môj obľúbený spoj vyrážal o 12. hodine a 40. minúte. Išlo o starú Karosu LC 736 s rokom výroby pravdepodobne starším ako mám ja, no posledné kusy zišli z výrobnej linky, keď som ja už zarezával na základke. Tak teraz neviem.

Každopádne sa za volantom nachádzal pán v stredných rokoch. Bol to autobusár klasik. Mierne zamastené tričko a nehral sa na žiadne nóbl spôsoby. Citlivé povahy sa na nákup lístka museli psychicky pripravovať už od rána.

Hulákal paušálne po každom. Privítanie typu: „jebnem ti tie drobné do hlavy,“ prípadne „pani, tam si to choďte rozmeniť do tej krčmy,“ patrili k jeho neopakovateľnej charizme. Za celý čas, čo som sledoval jeho štvrtkovú kariéru, som nevidel, že bol s niekým spokojný.

Termíny dodržiavať vedel. Nepočkal nikdy na nikoho a s úsmevom zatváral dvere ľuďom šprintujúcim k autobusu so zvyškami nádeje v ľudstvo priamo pred nosom. Po presnom odjazde nasledovalo krátke preštrikovanie sa ulicami Banskej Bystrice, s ležérnym preraďovaním, obdivuhodne dlhými rozjazdmi a neustálym pičungom. Na všetko. Ladne a nenápadne sme vždy vykĺzli z mesta sa začali nonšalantne stúpať.

Neviem, či ste už niekedy išli autobusom cez Donovaly, alebo aspoň do poriadneho stúpania. Ak nie, odporúčam tento zážitok. Spomínaná Karosa mohla plne naložená vážiť viac ako 14 ton. Verím tomu, že sme sa k týmto limitom blížili, najmä keď ľudia stáli aj v uličke a zborovo sa hompáľali v zákrutách. Pohon zabezpečoval motor s výkonom 238 alebo 257 koní. Takúto porciu výkonu má každý druhý sedan strednej triedy, ktorý váži menej ako dve tony.

V najprudších stúpaniach sme sa teda plazili krokom. Na jednotke. Každý sa zabával ako vedel. Niekto počúval zúfalé zavýjanie motora. Niekto sa lepil na pred ním stojacu šťavnatú slečnu a iný zase obdivoval krásy Nízkych Tatier (ak mal to šťastie a sedel pri okne). To pravé orechové malo vždy prísť až na vrchole (kopca).

Keď autobus začal klesať, šofér vždy vypol motor. Počas jazdy. Úplne. Nikdy predtým a  ani potom som nepočul také ticho ako v autobuse plnom ľudí, ktorý naberá rýchlosť dolu kopcom. Počuli by ste spadnúť žuvačku v spleti tiel na druhom konci celého tohto majestátneho stroja. 

V tomto momente ste mohli jasne rozpoznať, kto sa vezie prvýkrát a kto už túto lahôdku zažil. Nováčikovia sa zmätene začali okolo seba obzerať. Iní si pohoršene začali mrmlať. Autobusár na nič nedbal a rezko vyberal zákruty jednu za druhou. V úplnom tichu. Motor spravidla nakopával až v miestach, kde sme sa už opäť plazili a niekoľko vodičov za nami bolo na pokraji infarktu.

Neviem, kto robil cestovné poriadky a prečo ich robil tak, ako ich robil, ale do cieľa v Ružomberku sme prichádzali aj napriek všetkým zábavám s päť minútovým predstihom. V tomto meste sa však moja cesta nekončila, ale pokračovala ďalej. Musel som síce zmeniť dopravný prostriedok, ale o silný zážitok som ukrátený nebol. Keď budete chcieť, milé deti, tak o tomto vám napíšem nabudúce.