Už som v práci počul mnoho bizarných dialógov, ale tento berie zlatú.

„Keľo tu na vás cigáňe ešče budzeme čekac? Pulne dvory motorov mace, idzice na nich!“

„Čó sa vám nepáči, sa skľúdnite, šak to lén chvíľa!“

„Ľudze idu autobusom do roboti, take vy neznace, vám še robic nechce!“

„Čó, mné sa nechce róbiť? Tebe sa nechce ródiť, gadžófka akási!“

„ALE UŽ DOSŤ, DO PI...!“ V poslednej sekunde si zahryznem do jazyka. ISO, kurva, ISO! Na tento certifikát kvality je SAD Mordor, môj zamestnávateľ, náramne hrdý a som si pomerne istý, že certifikačná autorita by sa na nadávanie substrátu dívala kritickým okom. Navzdory tomu, že po argumente maternicou je predmetný substrát len o pubický chlp vzdialený od pästného súboja. A pritom kvôli totálnej blbosti. Proste som na zastávke pri dedine nesúcej meno bravčového dobytka počkal desať sekúnd dlhšie na troch dobiehajúcich príslušníkov tej menšiny, čo sa o nej na sme.sk nediskutuje. Mám síce dve minúty meškanie, ale cestovné poriadky na malebnom východe našej republiky sú stavané tak navoľno, že na prvú zastávku v Krajskom meste aj tak prídem so slušným nadbehom. Dve tretiny republiky majú z autobusárov mindrák, pretože im vraj utekajú spred nosa. Ale raz človek nechce byť hovädo a dopadne to takto; atmosféra sa z pohodového jarného dopoludnia do búrky hroziaceho násilia preklopila doslova v priebehu pár sekúnd.

Chvalabohu, skorovulgarizmus zabral, biomasa sa síce s hundraním, ale ukľudní. Dnes sud s prachom nevybuchne. Vydýchnem si, zaradím rýchlosť a pohnem sa s preplneným autobusom smerom ku krajskému mestu.

 

Trpím zvláštnou periodicky sa opakujúcou psychickou poruchou. Každých pár rokov ma prepadne nostalgia a chuť ísť muklovať za volant autobusu na Slovensko. Zradný mozog mi začne našepkávať, že byť v práci tristo hodín mesačne za 600-700 eur plus stravenky by nakoniec mohlo byť celkom fajn. Obvykle rýchlo zistím, že nie je, fungovanie zdravého rozumu sa obnoví a prchnem naspäť na skazený západ.

Takto som sa pred pár rokmi zamestnal v SAD Mordor. V retrospektíve to bol rovnako dobrý nápad, ako keď škótskej delegácii v Kežmarku pred sálou plnou ľudí bez varovania predstavili primátora, ktorý sa volal Igor Šajtlava (bol som upozornený, že tento vtip nepochopíte, ak vám nevysvetlím, že Škóti nemajú shit, ale shite a vyslovujú to „šajt“).

Prvá morová rana je autobus, ktorý mi hodili na krk. Ide o lokálny produkt, montovaný v bývalom kravíne z komponentov, ktoré neprešli kontrolou kvality vo fabrike na Oltcity. Pôvodne lacný model automatickej práčky pre východné trhy bol niekedy v ranej fáze vývoja odkúpený miestnym podnikateľom a po prepísaní pár číslic v blueprintoch sa zmenil na prostriedok hromadnej dopravy osôb. Človek by povedal, že na vzhľade autobusu – hranatej škatuli na štyroch kolesách - sa bohviečo pokaziť nedá, ale tento krám vyzerá ako semestrálna práca nepríliš nadaného študenta z Fakulty priemyselného dizajnu Vogonskej univerzity. Jeho čelo vyzerá byť vyrobené z jediného kusu plechu, ale napriek tomu mi príšerne fúka na kolená. Radiaca páka je vylágrovaná tak, že pri radení jednotky a trojky si trieskam ruku o dvere kabínky. Niečo podobné som zažil na prastarých bratislavských Karosách, ale tento zázrak má iba päť rokov.

Výrobca vozidla, kolegami láskyplne prezývaného piča prezlečená za autobus, je sám sebe najlepším zákazníkom. Sprivatizoval totiž SAD PoPiči, ktorá je aj na slovenské verejnodopravné pomery sakra strašidelný podnik. Z výsledného produktu až kričí, že jeho konštruktéri si boli istí dopytom a zvysoka kašľali na akúkoľvek konkurencieschopnosť, ergonómiu, pohodlie obsluhy alebo kvalitu vypracovania. „Nastaviteľný volant“ znamená, že ho môžete posunúť asi päť centimetrov dopredu a dozadu. Vonkajší gombík otvárania dverí, u normálnych značiek riešený spínačom priamo na nich alebo niekde na prednej maske, je v tejto tragédii pod krytom nádrže pri zadnej náprave. Nádrž na močovinu je tak mrňavá, že ju musím dopĺňať každé štyri dni; v hocakom inom autobuse stačí raz za mesiac.

Jazdné vlastnosti sú tiež bieda. Neťahá to (respektíve by to aj ťahalo, motor Cummins je na celkom vergli jediná kvalitná vec, ale bohužiaľ mu podráža nohy mizerné sprevodovanie), nebrzdí to, nekúri to a aj za jasného počasia sa to rosí tak, že musím mať nonstop zapnuté ofukovanie čelného skla, ktoré vyfukuje do interiéru smrad zohriatej gumy a robí taký randál, že po šichte potrebujem dva ibalginy. Čerešničkou na torte je fakt, že k vývodom fukárov sú v rámci šofértuningu prilepené gumové hadice z vysávača, aby prúd vzduchu usmernili tam, kam má ísť.

Okrem výrobcovho dopravcu v najzápadnejšom cípe Mordoru, kde majú len vraždy v rôznom štádiu rozkladu, nad nimi väčšina SAD-iek zlomila palicu hneď ako dostali do rúk predvádzačku. V jednej z nich sa dodnes traduje veselá historka, ako cestujúci prepukli v spontánny potlesk, keď im po týždni testovania bazmegu na linku vrátili starú sedemstovkovú Korozu.  Niekde tam vstúpil do hry vtedajší župan Mordorského kraja a rozhodol, že keď dopravci nebudú kupovať produkty manufaktúry v jeho léne po dobrom, bude to musieť ísť po zlom. A tak bol môjmu zamestnávateľovi doslova nanútený asi poltucet vrážd, jeho horšia ako druhá. Ich nespoľahlivosť a užívateľská neprívetivosť vozy odsúdili do úlohy záloh, trestných pridelení („ty si na fejsbuku ohováral generálneho? Od pondelka ideš na vraždu!“) a občas sa ich pokúsili hodiť na krk novým zamestnancom v nádeji, že nič iné nepoznajú, a tak im to vadiť nebude. U mňa, zvyknutého na Volvá, MAN-y a Mercedesy, s tým poněkud narazili.

Našťastie sa nákupná politika „je jedno, že je to sračka, hlavne, že je to slovenské“, presadzovaná kapitánom Mongoloidom a jeho spolustranníkmi z liahne duševných gigantov, ktorá sa tak bohovsky vypláca napríklad železniciam, sa v autobusovej doprave neuchytila. SADky v Mordore si dupli a povedali, že tie krámy sú príliš lacné na to, aby si ich mohli dovoliť. Výrobca sa cez nevďak slovenských dopravcov drzo požadujúcich kvalitu, preniesol a aktuálne predáva svoje zázraky kdesi za Uralom, kam svojou úrovňou patria.

 

Na príjazde do krajského mesta mám nadbeh tri minúty. Hoci je mesto preslávené katastrofickou dopravnou situáciou, to pravé ródeo začína až okolo druhej. Odskočím si na obed a potom idem na firmu obriadiť tú paródiu na autobus.

Keď pristavím k stojanu s naftou, musím privolať SBS-kára, ktorý mi odplombuje nádrž a s dôležitým výrazom ochrancu korporátnych hodnôt mi stojí za chrbtom, kým nedotankujem. Skontroluje, či som naozaj načapoval doplna, nádrž znovu zaplombuje a podpíše mi stasku. V zácviku mi bolo povedané, že keby som prišiel s odplombovanou nádržou alebo nemal podpísanú stasku, „ideme takoj na kriminálnu políciu.“ Na jednej strane ma to uráža. Na druhej, povedzme si otvorene, určite to nezaviedli pre zábavu zajacom. Ale aj tak ma to uráža.

Natankoval som o osem litrov viac než je norma, čiže sa na mne zamestnávateľ znovu odbaví. Spotreba je na firme modla, zlaté teľa, ktorému sa všetci kľaňajú, a je to hlavný dôvod, prečo v niektorých regiónoch zažijete štýl jazdy, keď vodič autobus rozbehne, vyhodí do neutrálu a nechá ho na voľnobeh ísť, až kým takmer nestojí. Teoreticky je výpočet spotreby transparentný a rozumný proces. Každý autobus má svoj základ a k nemu sa priráta koeficient podľa špecifík tej-ktorej linky. Znie to celkom rozumne, až kým vám zodpovedný jedinec nezahlási, že „no áno, hore kopcom má autobus spotrebu vyššiu, ale keď potom idete dolu kopcom, žerie zase menej, takže sa to vyrovná.“ Aj vás to pobaví, kým si neuvedomíte, že tento človek je zodpovedný za vaše prémie. V retrospektíve, keby som im práskol na stôl výpoveď v tom momente, ako pánovi inžinierovi toto vypadlo z úst, ušetril by som si kopec trápenia.

Samozrejme, penále za nadspotrebu vám môžu stiahnuť iba z prémií a ja v skúšobnej dobe žiadne nedostávam, takže som kľudný. Až do momentu, kým ma kolega neuistí, že „len sa neboj, oni to spočítajú a strhnú ti to všetko z prvej výplaty po skúšobnej.“ Začínam chápať, ako môže firma obsluhujúca región s tuctami hladových dolín trpieť akútnym nedostatkom ľudí.

 

Moja pracovná doba začala prvým spojom o 4:35 ráno a skončí o pol desiatej večer. Medzitým sa motám po celom regióne. Zo začiatku ma šetrili a dávali mi ľahšie pohodové linky, zrejme v obave, aby som im hneď prvý týždeň nezdrhol. Chvíľu som si dokonca myslel, že žiadni Rómovia neexistujú a východniari si ich len vymysleli, aby im do toho raja na zemi nechodili Blaváci. Keď som sa oťukal, začali sa mi na rozpise služieb objavovať aj adrenalínovejšie komunity.

Avšak, paradoxne, ak čakáte strašidelné historky z rómskych osád, budete sklamaní. Hoci je deň vyplácania dávok a o 15:35 pristavujem na nástupište hemžiace sa príslušníkmi menšiny s desom v srdci, cesta prebehne bez incidentu. Samozrejme, od relaxu to má ďaleko. Telesná aróma osemdesiatich ľudí, čo sa naposledy sprchovali v septembri 1992, mi začne roztápať kontaktné šošovky a napriek mínus trom stupňom Celzia mám celú cestu okno dokorán. A koncept „indoor voice“ zjavne ani jednému z nich nič nehovorí; prekrikujú sa, džavocú a hulákajú po sebe s decibelmi rockového koncertu. Ale nedôjde k žiadnemu násiliu ani vyhrážkam a na konečnej je autobus nepoškodený a neznečistený. O týždeň neskôr sa dopočujem, že jedného z kmeňových vodičov na tej linke volajú „hnusný gádžo s bejzbolkou“ a dosť sa tým pre mňa vysvetlí.

Po exkurzii do sveta menšín otočím kolečko z Krajského mesta do Krajskejšieho mesta, a.k.a. Rašíc. Niekde počas cesty sa mi uvoľnil zámok krytu motora a na tamojšiu stanicu prídem s otvoreným deklom. Zaplesnem ho a viac na to nemyslím. Odskočím si na kávu, zdvorilo odmietnem ponuku lokálnej slečny s voňavkou Eau du Toluenne na orálne uspokojenie za tri eurá a vyštartujem naspäť.

Prvé auto, strieborné Mondeo, na mňa začne blikať ešte na výpadovke z Rašíc. Keď zatiahnem na krajnicu, jeho vodič ma informuje, že mám zase otvorený kryt motora. Poďakujem mu, zabuchnem ho a idem ďalej. O dva kiláky neskôr po mne bliká ďalšie auto.

Toto sa zopakuje ešte štyri razy.

Na štvrtýkrát mi dekel skoro vyrazí zuby. Zámok drží len pár sekúnd a potom perovanie uzavieracieho mechanizmu veko doslova vystrelí dohora, pričom len o pár centimetrov minie moju papuľu. Následne na akúkoľvek snahu o opravu rezignujem a idem ďalej s otvoreným motorom, ignorujúc trúbiacich samaritánov.

Do Krajského mesta dorazím trochu duševne vyrovnaný a idem s vraždou rovno do dielne. Nijako mi náladu nezdvihne, keď si v poličke na poštu nájdem výplatnú pásku, na ktorej za 250 hodín v práci svieti hodnota 470 eur. Úplne naspodku je vetička: „Vašu výplatu vám dáva zákazník.“ Niekoľkými slovami vyjadrím môj názor, ktorý nie je ISO kompatibilný.

Som si istý, že vražda ostane na dielni a ja dostanem normálny autobus, ale hovno hovno, zlatá rybka, mechanici mi ju dali dokopy. A tak do tej katastrofy na kolesách vleziem aj na poslednú jazdu, do koncovej dediny na konci sveta, kam lietajú muchy umrieť.

Nocovňa SAD-ky je na prízemí obecného úradu, ktorý vyzerá ako strašidelný hrad low-budgetového putovného lunaparku. Musím férovo priznať, že SAD-ka väčšinu nocovní za nemalé peniaze zrekonštruovala, ale na túto sa ešte nedostalo. Posteľ s kývajúcimi sa nohami a jedovato zeleným matracom pokrytým žltými fľakmi neznámeho, avšak nepochybne biologického pôvodu, dopĺňa nikdy nečistená rýchlovarná kanvica, pôvodne biela, teraz farby psom ošťatého blatníka nemeckého taxíka. Keď s trhnutím zatiahnem ťažké látkové závesy, izbu na dvadsať sekúnd zahalí prachový oblak taký veľký, že dvere nájdem len po hmate. Po jeho rozptýlení mi vlasy prskajú statickou elektrinou a na zemi zostane tucet mŕtvych molí.

Pchám do seba bagetu zo staničného bufetu a zapíjam ju minerálkou. V kúpeľni tečie voda, ale kolega ma upozornil, že ak sa jej napijem, do hodiny si vyseriem dušu z tela. Za záchodom je v stene diera po chýbajúcej kachličke a v temnote za ňou striehne na neopatrný okoloidúci hmyz pavúk s telom veľkosti walkmanu. Volám ho Fero a po trošku rozpačitom zoznámení (vyliezol ma pozdraviť akurát keď som sedel na hajzlíku) sa z nás stali kamoši. Hodím mu mŕtve mole zo závesov a idem spať.