Keď som v Bukovej už tretíkrát preletela ulicou dlhšou ako čas, za aký pochopíte nášho ex-premiéra, ktorý napísal na fejsbuk, ako si omylom zmyl vlasy šampónom svojho kocúra (práve som vynašla veličinu väčšiu ako nekonečno, mniau), vyšiel z brány usmiaty nižší chlapík s dobráckym ksichtom.
„Vy hľadáte asi mňa,“ povedal. Blúdenie s BA značkou očividne nemalo šancu ujsť oku miestnych.
„Hľadám jaskyniara...“ Skôr ako som vyslovila meno, otvoril bráničku.
„Nuž tak teda, vitajte u mňa.“
Takto sa mi otvorili dvere do Milošovho sveta, v ktorom sa plnia chalanské sny. Ten najväčší bol o objavení jaskyne v Malých Karpatoch, o ktorej kolovala hromada legiend. Niektoré boli o zlatom poklade v útrobách Havranej skaly, iné o kačke, ktorú keď ste pustili na Dobrej vode, objavila sa až hen v Bratislave a ešte ďalšie, o ktorých mu rozprával dedo.
Chlapčisko hltalo legendy viac ako učivo v škole a zlé známky sa škerili na neho ako na najlepšieho kamoša. Zvykol si, že ho učiteľky považujú za hlúpeho a tatko rezignovane hovorieval, že to decko stále lieta po horách a nič z neho nebude. Malý útly chlapec s nedokrvenými nohami, ktoré mu spôsobovali občas problémy vstať ráno z postele a chodiť. Kým ho lekári nedali do poriadku, úporne to pred ostatnými tajil, vymeškával vyučovanie a dostával sa do pozície outsidera.
Na učňovke si ho všimol jeden z učiteľov. Taký správny chlap, ktorý nemal rád bifľošov. Prvý človek, ktorý ho pochválil za húževnatosť a vlastne prvý človek, ktorý ho za niečo pochválil. „Čítaj, rozvíjaj si svoju predstavivosť, snaž sa byť dobrý v tom, čo ťa zaujíma.“ A ešte mu aj povedal, že sa nemá vzdávať, aj keď ho iní odpíšu. To pre neho znamenalo strašne veľa.
A potom prišla základná vojenská služba v rote hĺbkového prieskumu. Výsadkári. Frajeri, ktorých vozil na obrnenom transportéri na zoskoky. Veliteľ, terajší brigádny generál v. v. Vladimír Trněný zaregistroval snaživého šoféra, ktorý nosil výsadkárom padáky a upratoval po nich bordel. „To chcete robiť ostatným stále poskoka? Prečo nejdete aj vy skákať? Nechajte tých darebákov, nech si upracú po sebe sami, vynaložte svoju energiu aj pre seba, dokážte niečo viac.“ Dokázal. Stal sa tak prvým šoférom transportéra, ktorý skončil vojenskú službu ako výsadkár. Zoskoky robil pod velením plukovníka v. v. Karla Klinovského, držiteľa francúzskeho vojnového kríža. Keď sa v tom čase točil film Copak je to za vojáka, skákal s ostatnými, takže možno ste ho aj videli v telke, len o tom neviete.
Po vojne plný sebavedomia vyrazil do Malých Karpát hľadať depresie. Viem, väčšina ľudí sa ich tam chodí zbavovať, ale takto sa volá v jazyku jaskyniarov prepadlina, ktorú hľadajú ako znamenie, že tam by mohla byť jaskyňa. Pri prepadline sa treba mať na pozore, aké má okraje. Ak sú prepadnuté dovnútra, tak v útrobách zeme možno drieme jaskyňa. Ale ak je hlina vyhrnutá vonku, tak to môže znamenať, že pri hľadaní jaskyne vám ručičky vyletia do vzduchu. Nie však nadšením, ale práve ste objavili zabudnutú vojenskú mínu.
A prišiel rok 1992, kedy našiel nad Plaveckým Mikulášom tajomnú dieru v zemi. Pozbieral partiu nadšencov a pustil sa do hľadania jaskyne. Vtedy o speleológií vedel veľmi málo, naivne si myslel, že každá diera vo vápencoch znamená jaskyňu. Netušil ani len to, že hľadá v teréne, o ktorom jaskyniari vyhlasovali, že tam jaskyňu je priam nemožné nájsť. Myslím, že to bolo dobré, lebo aspoň mu nepokazili radosť.
Vyše tridsať akcií však znamenalo nekonečné množstvo kubíkov vynesenej zeminy, prekutrané všetky líščie nory pod Havraňou skalou. O líščie či jazvečie brlohy sa začínajú jaskyniari čoraz viac zaujímať. Keďže zvieratá intuitívne vycítia, že na nejakom mieste je po celý rok parádne vyrovnaná, stabilná teplota a usadia sa tam, skúšajú toto zvieracie know-how využiť.
Keď už dlho nič nenašli a nadšenie postupne opadalo, tak v zime koncom roku 1997 si partia všimla počas prechodu hrebeňom Veterlína, neďaleko Čela, polmetrovú prepadlinu. Ale keď tam prišiel Miloš s parťákom Petrom s náradím, zistili, že niekto pred nimi už začal kopať. Nechceli sa montovať novým objaviteľom do roboty a tak neznámym lokalitu prenechali.
Keď sa ku diere po dvoch rokoch vrátil, tak zistil, že to neznámi kopáči vzdali. Na dne diery však našiel žaby. Nič neobvyklé, keby nebol december, čo mohlo znamenať, že tam vzhľadom k vyrovnanej teplote zimujú. A tá vyrovnaná teplota zas mohla znamenať jaskyňu!
Už o necelý mesiac sa pustili do práce. Zanedlho ucítil pri čistení dna prepadliny prievan a kamienky, ktoré keď hádzali niekam do neznáma, padali aspoň zo päť sekúnd. Privolal si vtedy na pomoc skúsenejších jaskyniarov, ktorí sa sprvu tvárili nedôverčivo, ale potom hodili rukou, že nech teda pokračuje, keď ho to tak baví. Kopali teda ďalej s perspektívou, že v najhoršom prípade budú potrebovať potápačské skafandre, lebo ak sa ocitnú na opačnej strane zemegule, tak to bude niekde v Tichom oceáne pri Novom Zélande. Keď sa im pozdávala puklina na boku, pustili sa do jej presekávania, ale nič tam nebolo, ani len ten Nový Zéland. Pokračovali teda dolu cez niekoľko metrovú dlhú, sintrami vyčačkanú, ale slepú chodbu.
Nedalo mu to spávať, bol stále v napätí, až kým si raz pri sekaní nevšimol, že ten prievan ide z celkom opačnej strany. Keď sa pri rozširovaní zjavil otvor, vliezol do neho a ocitol sa v úzkom kanáli s priemerom tak pol metra, miestami aj menej. Neviem si predstaviť, čo všetko sa musí preháňať človeku v hlave, keď lezie takmer dve hodiny tmavou dierou, na konci ktorej môže byť čokoľvek. Agresívny jaskynný netopier s chuťovou preferenciou na ľudskú krv. Alebo gigantický trolobit s množstvom chlpatých nôh a zámerom zaradiť človeka do potravinového reťazca jaskynných živočíchov. Prípadne by tam mohol byť zakliesnený zadok iného jaskyniara.
Teraz by to chcelo fanfáry, vážení. V svetle karbidky sa objavila fantastická sieň! Keď do nej vliezol, nebol schopný nič iné neurobiť, len si šokovaný sadnúť a ďakovať sile, ktorá to vytvorila. Jaskyňa bola pre neho odjakživa synonymum krásy a čistej prírody, preto ju chcel čo najskôr ukázať ľuďom a sprístupniť.
Keď ho ešte v tom roku zavolali na speleomíting porozprávať o svojom objave, vysvetľoval všetkým, že geológii vôbec nerozumie, v škole sa zle učil, ale snažil sa preštuchať každú dieru v okolí. Však tým myslím jaskyňu, hlesol, keď rehot doznel. Dostal divácku cenu za najlepšie prednesenú prednášku o novom objave v Malých Karpatoch.
Čakalo ho však ešte veľa práce, jaskyňa zvádzala k pokračovaniu a hľadaniu nových miest. Drel v nej s kamarátmi a keď sa mu zdalo, že treba postupovať rýchlejšie, za opravu auta si pýtal od chlapov pomoc pri vynášaní kýblov. Jaskyňa sa pomaly zväčšovala, dnes má 709 metrov a sú v nej stále miestečka, o ktorých je presvedčený, že tam by si ešte mohol porýpať. Pred dvoma rokmi pribudlo posledných 35 metrov a sieň nazvaná Rotunda.
Z doteraz objavených zázrakov ponúkam výber hitov, z ktorých najväčší je mohutný stalagmit s presnou podobou mužskej pýchy s dĺžkou a teraz si sadnite, dámy, má krásnych 45 cm, nazvaný Ženský sen. Považuje sa medzi jaskyniarmi za sex symbol tejto lokality, pre chlapov tu máme ponuku jaskynnej výzdoby príznačne pomenovanej Lono. Spomeniem ešte Baldachýn, Príšeru, Syntropád, Snežné kráľovstvo a nesmiem zabudnúť na veľký stalagmit Bambuľu.
Keďže chcel takú jaskyňu, aby mali ľudia peknú zábavku so všetkým, čo k tomu patrí, nezabudol ani na adrenalín. A tak tu máme záhorácky Meander stonů. Prechádzaním cezeň rýchle pochopíte, prečo sa tak volá. Vtipný názov nesie aj meander Jaternica, je veľmi úzky, takže vyznávači jaternicových diét budú mať smolu a nemusia cezeň preliezť. Jaskyňa ponúka aj ďalšie špeciálne 4DX efekty. Lepšie ako fúkanie zo sedadla v kine sú poriadne prievany v jaskyni, hlavne vtedy, keď sa do Veterlína a hrebeňa Čela oprie vetrisko. Tieto sú tiež dôkazom toho, že jaskyňa môže byť len fragmentom oveľa väčšieho jaskynného systému.
Táto perla Karpát je v piatom stupni ochrany a nie je prístupná širokej verejnosti, aj keď sa o to jej objaviteľ vždy snažil. Raz bola dokonca tri a pol roka verejnosti prístupná a prekvapivo nikto nič nezničil, aj keď povedzme si to takto, každý bol rád, keď odtiaľ vyliezol bez škrabancov.
Hačova jaskyňa bola objavená v roku 2001 a vyvrátila všetky dovtedajšie teórie a dohady o jaskyniach v Malých Karpatoch. Ak vás zaujala a chcete sa do nej silou-mocou dostať, musím vás upozorniť, že jaskyňa je z veľkej časti plazivková, fakt náročná na fyzickú kondíciu a nič pre klaustrofóbikov.
