Jedného škaredého dňa (v Bruseli sú iba škaredé) som po prebudení zistila, že mám ruky plné vyrážok. Keďže som deň predtým prvýkrát v sezóne jedla čerešne, usúdila som, že ide o dáku podivnú alergiu, a že to prejde.

Neprešlo, ba naopak, pupencov pribúdalo, až som sa napokon v piatok rozhodla ísť ku kožnému. Ten si na oko založil kukátko, celú si ma popozeral a potom sa spýtal:

- Máte psa?

- Nie.

- Máte nejaké iné zviera?

- Nie.

- Má niekto vo vašom dome zviera?

- Nie.

- Spíte s otvoreným oknom?

- Áno.

Spokojne pokýval hlavou: „Máte parazity, asi sa k vám dostali cez otvorené okno. Kúpte si v lekárni toto mlieko a mažte sa a týmto sprejom, vyčistite posteľ.“

Vôbec mi nedocvaklo spýtať sa, aké parazity - však prileteli zvonku a zdá sa, že je to úplne normálne. Až keď som v práci zvedavej kolegyni povedala, ako som dopadla a ukázala jej moju zbierku štípancov, zasmiala sa: „Jasne, parazity - blchy!“

BLCHY?! Nuž, dermatológ bol asi diplomatický, vidiac pred sebou čistú, upravenú a navoňanú dámu, zrejme mu bolo blbé povedať mi „Madam, máte blchy!“

Neviem, ako vy, ale ja som s týmito zvieratkami nemala žiadne skúsenosti. Keď som bola malá, žila s nami babka a tá ma vychovávala štýlom: „Ak sa večer neosprchuješ, skotia sa ti blchy! Ak si neupraceš v izbe, skotia sa ti blchy!,“ a tak sa teda umývam a upratujem a som čistotná a preboha, ako je možné, že mám blchy??!!  Šokovalo ma, že pre moje kolegyne to bolo úplne normálne, skoro všetky už blchy mali. Vraj belgické vlhké počasie im sedí, je ich tu ako maku a len čo sa oteplí, vyliezajú. A odvtedy sa ma každý deň žartom pýtali, ako sa majú Kiki a Miki, moje zvieratká...

*

Vysprejovala som teda matrac, namazala sa a večer v rámci výskumu na posteľ položila papier, na ktorom by som vraj mala vidieť, ako poskakujú - a čumela naň. Nezazrela som ani jednu, ale ráno som na posteli našla čosi malé čierne a celá zhnusená to vzala do práce kolegyniam, nech rozhodnú, či to blcha je alebo nie je. Nik si nebol istý, šli sme teda za kolegom, ktorý má psa a vyzná sa - odborne to vypitval a skonštatoval, že šlo o žmolok zo svetra.        

Odblšovala som celý víkend. Prvý postrek bol vzdušný, zavrela som okná, rozprášila to a nechala dusiť 5 hodín. Druhým som dôkladne pokropila matrac a koberec. Takmer som sa udusila, v izbe bol belavý opar ako za jesenného rána.    

No pupencov pribúdalo. Vyzerala som jak hyena žíhaná, vyrážky na kľúčnych kostiach, nohách i rukách, len na pravej som ich mala vyše dvesto! Vďaka mlieku svrbeli menej, ale hojili sa pomaly. Pripadala som si špinavá, nechutná a chcelo sa mi skočiť z okna.

*

Dva týždne som postrekovala, umývala a prala. A pátrala, skade tie svine prichádzajú (podotýkam, že sa to stalo pred viacerými rokmi, keď bol internet v plienkach a odpoveď sa nedala vygoogliť).   

Traja zverolekári nezávisle vyhlásili, že som ich nemohla priniesť ja zvonku - to nebola jedna blška, to bolo celé stádo, ktoré sa jedného dňa naraz prebudilo a takmer ma zožralo! A že zdrojom je buď posteľ alebo koberec.

A vtedy sa mi rozsvietilo. V byte som bola dva mesiace. Keď som si ho bola pozrieť, očaril ma, všetko bolo novučičké, len na zemi koberec z roku päť. Skôr, ako som niečo povedala, majiteľka prisľúbila, že ho vymení, nový už má doma v garáži. Dali sme to aj do kontraktu, no ľudsky sme sa dohodli, že to bude tak o mesiac, lebo najprv šla na dovolenku ona, potom ja. 

Slovo dodržala, o mesiac priniesla zelený pokrovec a rozprestrela ho po celej obývačke. Grécka majiteľka, ďalej Stará, nebola žiadna špindíra - no v súvislosti s faktom, že blchám sa tu darí, mi teraz bolo jasné, že koberec bol kontaminovaný v garáži. Určite je plná prachu, veď kto by tam vysával. Tí bastardi vydržia bez potravy aj rok, zmenia sa na suché čiastočky, ktoré vietor roznesie po celom meste... Vegetujú, kým sa neoteplí, potom sa zrazu prebudia a idú si zajesť teplej ľudskej krvičky. Bŕŕ! A presne tak to aj bolo, problémy sa začali tuším týždeň po položení novej pokrývky. 

Začala som teda Starú bombardovať telefonátmi so žiadosťou o nápravu, zatiaľ čo ona mi vyhadzovala na oči, že háveď som do bytu nanosila ja. Čo zjavne nie je také jednoduché, lebo napriek tomu, že som spávala priamo v hniezde tých krvilačných beštií, do práce som nedoniesla ani jednu. I keď zablšiť veľkú inštitúciu mohlo byť celkom zaujímavé (prepáč, FunkCIA).

*

Medzitým som ešte očakávala aj pôrodnú inváziu, lebo vzhľadom na životný cyklus tých svíň cicavých sa mi mali kotiť mladé (kamoška mi poradila, aby som si založila blší cirkus). Rozhodla som sa teda do bytu preventívne šľahnúť tzv. toxickú bombu. Ide o špeciálny sprej, ktorý otvoríte, a keď začne striekať, urýchlene na niekoľko hodín opustíte byt.

Večer som vošla dnu a skoro som sa v kuchyni zabila, tak sa to šmýkalo! Všetko bolo ako poliate jemnou vrstvou oleja! Umyť dlážku nebol problém, ale pri mojej paranoji som bola presvedčená, že zablšené sú aj skrine, látky, riady, počítač, a tak som pred odpálením jedovatej explózie pootvárala skrine a veci povykladala von - no a teraz som to všetko musela umyť a oprať. Po jednej dávke denne, lebo viac sa mi nezmestilo na stojan. Makala som celý víkend, utierala nábytok, umývala hrnce a taniere, drhla steny jak blázon a toto celé ma o mesiac čakalo znova, lebo v návode odporúčali postup zopakovať.      

Bola som fyzicky i duševne na dne a do toho mi ešte zavolala Stará, najprv, že teda koberec sa vyhodí a podlaha sa vykachličkuje, potom zase, že nie, bolo by to príliš drahé. To by ma bolo asi dorazilo, lebo keď som si predstavila belgických brainless remeselníkov (pre ktorých by aj na Mokrohájskej museli otvoriť špeciálne oddelenie), tak som úplne vážne uvažovala nad skokom z ôsmeho poschodia nášho úradu.

Nehovoriac o tom, že na koberec plný toxických látok, som v tunajších obchodoch nezohnala žiadne čistidlo. Z tých bĺch som už bola tak na nervy, že v treťom som si v istom okamihu pomyslela, že dostanem hysák a rozkopem im police.

Na ďalší víkend som si, stále po uši zablšená, odskočila na Slovensko k rodičom, čo môj milovaný braček okomentoval takýmto mailom: „Preboha, ty máš ešte stále blchy?!! Ani sem nechoď! Koniec sveta, ježišmária, toto nedopadne dobre, musím našich varovať, lebo ty sa určite budeš tváriť, že nič a pritom bĺch plný kufor!!! Preboha! My sme kultúrni ľudia!!!!“

*

Nasledujúce tri týždne som žila v troskách rozbombardovaných Drážďan, pričom môj každodenný program po práci tvorilo sprejovanie, pranie a upratovanie.

Pred druhou bombou som nakúpila igelit a pozakrývala dlážku a skrine, no po návrate ma skoro trafil šľak, lebo miniatúrne olejové častice aj tak prenikli úplne všade, dokonca aj do zavretej kúpeľne! Všetko bolo mastné, mastné, zase som čistila, najprv odmasťovacím prostriedkom, potom dvakrát horúcou vodou. Makala som vo štvrtok večer, v piatok večer, v sobotu do tretej poobede, potom som si ľahla pospať a zobudila sa zase ohryzená blchami a takmer som sa z toho zrútila, už toho bolo fakt too much!!!

Keď som si predstavila, že tie svine sú stále tam... Večer sa mi totálne hnusilo vliezť do postele, odkladala som to do poslednej chvíle, a aj tak som potom nezažmúrila ani oko, stále som mala pocit, že už po mne lezú, že ich cítim, stále som vyskakovala a zažínala, skrátka, začínala som šalieť. Aby som nezabudla, som totiž typ, ktorému sa hnusí aj mucha a keď mi raz do izby vletela zelená kobylka, vrieskala som ako zmyslov zbavená. Tak si viete predstaviť, ako som sa cítila vediac, že ma ohlodávajú neviditeľní nepriatelia...   

O jednej v noci som si namiešala Cuba libre, aby som sa uvoľnila, o druhej som si dala tabletku proti boleniu hlavy a o piatej som z tých nervov dostala hnačku a o pol šiestej aj grcačku, takže som mala v záchode striedavo hlavu a zadok. Asi to bolo také malé nervové zrútenie. Bola som vystresovaná z niekoľkomesačného života v provizóriu, veď som každý deň upratovala mastné grcy, prala a makala jak blázon! 

Poobede došla Stará obzrieť situáciu a keď skonštatovala, že veď teraz to je už asi čisté a parkety netreba, predviedla som jej veľkolepú hysterickú scénu ako z hollywoodskeho filmu...

Večer prišla kamoška s fľašou vína a riešením. Jej priateľ mal kedysi psí hotel a vedel, ako na to. Priniesli mi „parostroj“, niečo ako vysávač, z ktorého vychádza para. Tým som mesiac okiadzala posteľ a koberec a problém bol vyriešený, to by prežil len Superman... Len škoda, že mi to niekto nepovedal hneď na začiatku, mohla som si ušetriť kopu nervov.   

*

A tak som po lete pre všetkých, ktorí sa hrdinsky zapojili do antiblšieho odboja, zorganizovala slávnostný pohreb Kiki a Miki v zápalkovej škatuľke. Kamarát za smutnej piesenky predniesol smútočnú reč, potom krabičku zakopal do kvetináča a obložil kvetmi. Sranda musí byť :)