Prológ

 

Veterán burza v Lozorne. Túto organizuje Tatra Veteran & Army Klub, chlapi, ktorým sa autá obžraté polstoročím zdajú kurwa fajne, aj keď kurwa fajna kobieta je len dvacinka. Môj muž si pre túto príležitosť navliekol na seba hrdo tričko Veterán klubu, ktorého členom sa stal napriek tomu, že ešte nemá hromadu šrotu s historickou hodnotou, ale nechýba mu entuziazmus nováčika.

Keď chce zaplatiť vstupné pre nás oboch, chlapík pri vstupe sa zahľadí na tričko a zahlási, že ak má veterána, tak ho môže predviesť návštevníkom a vstup má zadara.

„Veterána nemám, ale prišiel som so ženou,“ vtipkuje muž a očami švihne po mne, že kukaj, aký starý matroš mám so sebou.

„Nás nezaujíma, na akom veteránovi jazdíte v noci. Treba mať auto,“ vyhlási so všetkou vážnosťou chlapík a zaplatíme vstupné.

Vtedy sa muž rozhodol, že dajakého veterána musí kúpiť, aj keby hrdzavé traktory padali.

 

1. dejstvo o zrazoch

Veteránisti sú tvory spoločenské. Organizujú si zrazy na starých zámkoch, kde si očumujú vzájomne úlovky z historických šrotovísk a obliekajú sa do starých handier, aby tiež vyzerali ošumelo. Aj keď záľuba v starých autách neprichádza s vekom a v kluboch nájdete veľa omladiny, myslím si, že práve posun do zrelého veku prešteluje človeku v hlave uhol pohľadu na svet a jeho históriu a neurobí s tým nič, aj keby sa posral.

Vysvetlím. Okolo dvacinky je svet gombička. Po tricinke prichádza nadhľad a celulitída (mužská verzia obsahuje plešinu a brucho) a za ďalších desať rokov sa k nadhľadu pridá sentiment za dvacinkou a všetko, čo sa kedysi udialo, záhadným spôsobom vyzerá akosi inak a dostane nálepku gold old times. Otec mojej švagrinej si s nadšením spomína na detstvo vo vojnových časoch. Vraj zahúkala siréna, pustili ich zo školy a detiská sa s výskotom vrhali šantiť do potoka. Bezprostredné nebezpečenstvo v ich oblasti nehrozilo a v tom veku neexistuje niečo také že „čo keď“. Krásne vojnové časy.

Veteránisti si zakladajú kluby, kde na rozdiel od chlapov v krčme, ktorí kecajú o politike a babách alebo chlapov v aerokluboch, ktorí točia o lietadlách a babách, kecajú o starých autách a babách. Takmer všetci majú aspoň jeden funkčný šrot. Kto má peniaze, kúpi si aj viac funkčných šrotov. Kto nemá toľko, tak si kúpi nefunkčný a snaží sa ho svojpomocne spojazdniť. Poznala som maníka, čo celé roky reparoval staručkú Tatrovku a keďže je stolár, drevené zhnité dvere dokázal vyrobiť nanovo. Renovoval aj červený kríž, ktorý bol na aute, keďže ho kedysi vlastnil lekár a auto je teraz také krásne ako na dobovej fotke. Moja hlboká úcta, pane.

Keďže môj muž už tretí rok nemal okrem trička a členstva nič, ponúkli mu na zraze rolu informátora a vrátnika, čo ma dosť šokovalo, keďže môj muž toho moc nenahovorí. Niežeby sa pri mne nedostal k slovu, aj keď medzi nami, keby aj rozprával, tak nedostane, ale on vážne málo rozpráva.

Navrhovala som mu, nech sa naučí posunkovú reč, ale nechcel, že to dajako zvládne. Mňa ako poslušnú manželku člena klubu šupli k ostatným manželkám a bagetám. Tie sme spolu s minerálkami a magnetkami vyrobenými špeciálne na toto podujatie rozdávali zúčastneným vrátane partičke z Funny Fellows, ktorí hrali do pohody a do zodratia. V jednej chvíli sa mi uľútostilo  muža a rozhodla som sa, že mu donesiem bagetu na vrátnicu. Keďže nerozpráva, sám si ju nevypýta. Za odmenu ma usadil ku chlapíkovi v červenom Chevrolet Corvette, nech ma odvezie späť k zámku.

Chlapík sa usmieval, keď som pochválila farbu auta a prehodil, že škoda, že má nízke sedenie a ťažšie sa mu z auta vystupuje.

„To bude vekom,“ povedala som, nech sa fešák nemusí ďalej ojebávať. Vyceril na mňa pobavene zuby. Cink! Dokonalý úsmev à la Hlási sa Hollywood.

„Teba priviezol ten známy moderátor XY z televíznych správ?“ privítali ma manželky. Ahá, aká škoda, že telku skoro vôbec nepozerám.

 

1. dejstvo o Forde Popular

Všetko sa začalo inzerátom zberateľa veteránov z Mníchova. Muž trávi veľa večerov čumením do notebooku. Nešpízujem. Nechcem v rodine problémy. Kuká porno? Tak nech, aspoň sa dačomu priučí. Píše si s dajakou? Písať môže, ale taký perkelt a iné gurmánske záležitosti ako viem ja, mu tá cicuška aj tak neurobí. Tak nech si píše, keď nerozpráva.

Jedného dňa muž zvolal rodinný zraz v obývačke a dokonca sa kvôli tomu oholil. Bolo mi jasné, že sa deje niečo také dôležité ako svetový summit o nahradzovaní plastových vrecúšok stomikov vreckami z recyklovaného papiera pod názvom „Už nejde o hovno na papieri, ale o hovno v papieri.“

„Tento rok ideme na dovolenku do Mníchova. Tam ideme jedným autom a vrátime sa dvoma.“

„Kto bude šoférovať druhé? Ja nemám vodičák a mamina je taký šofér ako Danko jazykovedec,“ pokrútila hlavou dcéra a ja som sa zatvárila ako nepriestrelná vesta. No môžem vás ja, viete čo, rodinka moja zlatá.

„Ešte mám predsa syna,“ prehlásil muž a syn, ktorý sa vždy tvári ako zaglitchovaný Zaklínačom a komunikovať s ním môžeš len vtedy, ak vieš heslo, sa odrazu odhesloval sám.

„Fakt? To vážne budem šoférovať tvoje esúvečko?“ zajasal.

„Samozrejme, však ti hádam nedám svojho veterána,“ povedal muž a očami pohladil fotku Fordu Populár zo začiatku päťdesiatych rokov.

„Tam po diaľnici a naspäť, keďže s veteránom nemôžem na diaľnicu, po malých cestičkách a vychutnáme si tak romantiku nemeckého vidieka.“

Na to, že môj muž veľa nerozpráva, sa rozrečnil až-až, z čoho som usúdila, že ten starý krám veľmi chce. Nuž čo, bude nás to stáť viac, ako by nás vyšla mladá milenka, ale čo pre chlapa neurobíš?!

„Dobre, takže cestou späť sa budeme drbať mimo diaľnice, čiže o deň kratší pobyt v Mníchove a o to väčšia časová rezerva na cestu späť,“ pragmaticky som to zhodnotila a prispôsobila ubytovanie.

Nasledovala rozsiahla mailová komunikácia medzi ním a majiteľom veterána, ktorý si prial pre svojho milášeka milujúceho pánička. Celkovo poslal deväť mailov, ktoré som miestami považovala za niečo ako príspevky do vtipnej diskusie na dailymale.

Položil mu pár otázok, na ktoré si žiadal odpoveď:

„Akých veteránov už vlastníte?“  (Nula veľká ako konské hovno.)

„Jazdili ste s veteránom z tých čias?“ (A kde asi tak, keď má konské hovno a hocikto mu len tak nepožičia svoju hračku, že na, zajazdi si na nej, nech vieš, o čom to je.)

Poznáte Ford Popular? (Však čoby nie, dnes je všetko na internete.)

K slzám ma dojal aj mail, ktorý napísal po víkende. Opisoval s nadšením, že najazdil osemdesiat kilometrov po vidieku na Forde Popular, jeho žena na MG TD a musí povedať, že Ford jazdil skvele, bol s ním nadmieru spokojný a bude pre neho ťažké predať ho. Skoro som si pri čítaní cvrkla. Bolo to ako kapitola do románu pre mužov, keď majú svoje dni.

No nič, chlapíkovi asi hrablo z auta a môj muž dokazoval lásku k Populáru horlivejšie ako svojho času ku mne. Ubezpečoval ho, že autíčku, ktoré bolo predtým súčasťou súkromnej zbierky, bude dobre aj v psami ošťatej sídliskovej garáži s pokrivenými plechovými dverami.

Dôležité však bolo, že obaja muži boli napokon spokojní, ja tiež, syn sa tešil na jazdu esúvečkom a dcére to bolo jedno. A ako to napokon všetko dopadlo?

Kto uhádol, že namiesto Fordu Popular sme mali čisté hovno bez papierového vrecúška, uhádol celoročné predplatné do verejných záchodov v Starom meste.

Hneď po tom, ako sme zaplatili izby v nemeckých penziónoch a predložili šéfom dovolenkové lístky, nastal prekvapivý zvrat. Totiž, napadlo mi napísať pre istotu mail s presným časom príchodu, aby bol kupec vtedy doma. Muž sa len uškrnul, že boooože, ženská, ty by si stále čosi vypisovala, však by stačilo ozvať sa, keď tam dorazíme, ale ako chceš, napíš mu presný čas príchodu, čo budeme mať oblečené a že budeme v ruke posledné číslo časopisu Veterán.

Po mojom maili prišla okamžitá odpoveď, že ups, ja som fordíka práve sľúbil voľajakému Nemcovi z iného mesta, z ktorého práve vyráža, aby si ho prebral.

Vyrazilo mi to dekel nad tým nekorektným správaním a pustila som sa do písania mailu, ktorý som začala oslovením Sehr geehrter Herr… a potom som prešla zo slušnej nemčiny na pouličnú angličtinu a po slovensky som to už ústne dokončila tak, že by sa za to nehanbila ani moja prababka Eržika a to bola vraj riadny kanón, keď sa nasrala. Fuck you, ty chuj drevený!

Všetko nám však bolo prd platné, lebo dovolenky v práci vybavené, veci zbalené, izby v nemeckom penzióne rezervované. Tak sme šli na rodinnú dovolenku v Nemecku, počas ktorej sa mužovi cestou späť pokazilo turbo a domov sme dorazili po cestičkách mimo diaľnice nasratí, ale zdraví.

 

3. dejstvo, tramtatatá, vivat Opel Olympia

Tento rok zvolil muž celkom iný prístup k dovolenke ako minulý. Dovolenka sa už nevyberala podľa miesta bydliska vyvoleného veterána, ale išlo sa tam, kde sa nám chcelo. A možno nám po ceste niečo cvrnkne do nosa. Cvrnklo. Nice to meet you, Opel Olympia z roku 1953.

Práve tento rok oslavuje značka 120-ročnicu výroby vozidiel. Firma bola založená už v roku 1862, ale Adam Opel prvé vozidlo značky Opel nikdy nevidel. Bol očarený šijacími strojmi a neskôr k tomu pridal bicykle. Štyri roky po smrti zakladateľa firmy Opel Adama sa v roku 1899 jeho žena na podnet svojich synov pustila do výroby automobilov a postupne sa na šijacie mašiny a bajky vykašľala. Toto vo mne vyvoláva predstavu muža, ktorý si po večeroch šil garderóbu na bál, kým jeho žena snívala o poriadne nadupanom aute. Ale späť k faktom. Kým na začiatku bolo 65 ručne vyrobených kusov, dnes majú na konte vyše 70 miliónov vozidiel, takže ženuška urobila parádne rozhodnutie.

Ďalším dobrým ťahom bola kúpa fabriky na výrobu motorových vozidiel od Lutzmanna, čím sa zaradili k partičke Daimler, Benz a Pegeout. Jeden taký „Lutzmann“ prestavaný na pretekárske vozidlo si to v roku 1901 švihol preteky do kopca Heidelberg roku 1901 a nechal ostatných ďaleko za sebou. Kým ostatní vyrábali modely odvodené od konských záprahov, Opel predstavil v roku 1909 super moderného fešáka Doktorwagen vybaveného radovým štvorvalcom vlastnej konštrukcie a výroby. Už podľa názvu bolo jasné, že autíčko pomáhalo lekárom a zverolekárom dostať sa k svojim pacientom. Cena bola prijateľná, v tom čase do 5 000 vtedajších mariek, pričom porovnateľné automobily sa hýbali niekde okolo 20 000 mariek a tak sa postupne z prestížneho auta pre pracháčov stálo cenovo dostupné vozidlo.

Opeláci bedlivo sledovali, aké fínesy vymýšľa konkurencia a keď zaregistrovali v roku 1913 úspešný Fordov nápad znížiť náklady na výrobu zavedením pásovej výroby, jedenásť rokov po ňom ju spustil aj Opel. Vďaka nej sa nový inovatívny model 4/12 PS „Rosnička“, dvojsedadlové auto s rýchlosťou 60 km/hod, mohlo predávať sprvu za necelých štyri tisíc mariek a neskôr už za polovicu.

Preskočím kúsok histórie a poďme rovno na prvý kompletne nanovo skonštruovaný povojnový Opel Olympia Rekord, nováčika roku 1953, ktorého dizajn bol inšpirovaný štýlom veľkých amerických limuzín a jeho typická pochrómovaná žraločia papuľa chňapla s istotou po veľkom úspechu. Vo svojej kategórií stredná trieda to bolo v tom čase jedno z najzaujímavejších a najdostupnejších vozidiel, aké trh ponúkal.

Podľa fotky úplný milášek. V skutočnosti dokonalosť sama. Ak som doteraz hovorila, že veterán je starý šrot, keď som stála v garáži chlapíka, ktorý sa venuje veteránom, čiže vozidlám starším ako tridsať rokov, opravuje, renovuje, čistí a leští každý kúsok tej kovovej nádhery, všetko zvláštne vonia, koža, benzín, mystérium… fakt to nejde opísať, motor vrčí a odmeriava čas, ktorý toto auto nepokoril, pocítila som prvýkrát rešpekt. Stálo tam voňavé, majestátne, hrdé a dokonalé aj bez elektroniky a ja som potiahla ako v tranze muža za rukáv a zašepkala: „Kúpme ho, prosím!“

Muž sa po mne zahnal pohľadom, potom dôkladne preskúmal auto, zavolal aj kamarátovi z klubu a po hodine zvažovania sa rozhodol.

Auto ešte nedorazilo a ja som si už kúpila šaty (jasné, som predsa ženská) z päťdesiatych rokov, s úzkym pásom, nariasenou sukňou, sexi čiernou bohatou spodničkou, čipkovanými rukavičkami až po lakte, ešte zohnať elegantný klobúk a som pripravená na spanilú old times jazdu.