Opojená výhľadom zo skál som zachytila zvuk lámajúceho sa dreva a vzápätí zvuk, ktorý vydáva telo, ktoré šúchavým pohybom skĺzava zo skaly zachytávajúc sa o kríky, a následne som počula hlboké výdychy. Husté, zhodnotila som situáciu.

„Môžem vám nejako pomôcť?“, zakričala som do hĺbky podo mnou. Ani opakovanie otázky neprinieslo odpoveď a o krátky čas silný praskot dreva signalizoval, že to, čo ho láme, musí byť statné telo. Výdychy sa zmenili na fučanie a keď som potom šprintovala dolu kopcom, dúfala som, že ma zviera nedobehne a nebudem paradoxne potrebovať pomoc ja. Run, Anthrax, run.

„Jeden nikdy nevie, kedy bude potrebovať pomoc“, povedal sused, keď som uňho obracala štample. No nevie. Hlavne, aby tá pomoc bola dobrá. (Tá domáca od suseda dobrá bola.)

Pomoc druhým je niečo, čo považujem za top schopnosť u človeka a je jedno, či to urobí v záchvate dobročinnosti, aby mohol na Vianoce zhltnúť bez výčitiek svedomia o kilo vanilkových rožtekov viac alebo len tak v lete, lebo sa mu to pritrafilo náhodou ako letná viróza. Tá pomoc nemusí byť vôbec finančná, veď nemáme všetci možnosti Borisa Kollára. Vždy môžeme nejako pomôcť, pretože aj keby sme sa cítili pri pohľade na náš účet mizerne, stále máme viac, než si myslíme.

Moje dieťa (ďalej Ď.) po tom, čo ho otĺkli nemocničné steny, odspalo si pár operácií a ja som si neodspala desiatky nocí, odišlo z jedného oddelenia nemocnice, aby sa po nejakom čase ocitlo s novou, ešte desivejšou diagnózou na druhom oddelení.

„Mama, nehovorila si, že budeme robiť exkurziu po celej nemocnici“, skúšalo žartovať Ď. , lebo bolo zúfalé. Neskôr si vymyslelo, že bude vládnuť zázračnej krajine, kde sa dejú len dobré veci a so svojimi poddanými – plyšákmi - chodilo zasnívané po chodbách, pristavovalo sa pri menších deťoch a hralo sa s nimi. Jedného dňa si však vypočulo jednu z matiek, ktorá pozerajúc sa na Ď. vzdychla nahlas na celú chodbu:

„Chúďa, taká strašná diagnóza a ono to je ešte aj duševne zaostalé.“

Ď. v dvanástich vedelo, čo je duševná zaostalosť, a tak pribehlo s plačom ku mne, či sme zasa vyhrali ďalšiu diagnózu.

Čo urobiť? Nechcelo sa mi mrhať energiou, tak som neurobila nič. Večer mi prišla povedať jedna z tých empatických milých sestričiek, že bola tej matke vynadať a že keby sme čokoľvek potrebovali… A vlastne aj tá pani, pretože nepochopila správanie Ď., ho chcela len poľutovať a byť súcitná s ním. Omg, hádam len neverila, že práve toto Ď. pomôže?! Ostatné matky sa zaktivizovali a volali Ď., aby sa išlo zahrať s ich maličkými deťmi, čo bolo celkom fajn, lebo Ď. malo rado drobcov a čas strávený hrou uplynul vždy rýchlejšie.

Ď. sa nakoniec dostalo aj z tohto oddelenia po tom, ako si dvakrát zdriemlo tvrdšie ako je normálny spánok a len čo sa dozvedelo, že malá parťáčka z prvého oddelenia je na tom veľmi zle fyzicky aj psychicky a čaká ju ďalšia operácia, rozhodlo sa chodiť ju navštevovať a pomôcť jej.

„Povieš jej o sebe, že sú aj horšie choroby, však?“, pýtala som sa Ď. a ono sa zatvárilo prekvapene ako malý princ z Exupéryho. Nechápalo pointu utešovania druhých príkladom toho, že môže byť ešte horšie. Veď môže, a čo? Namiesto toho chodilo za malou pacientkou a rozprávalo jej o svojom vysnívanom rozprávkovom svete, kde môže byť veselo nezávisle od reality. Malá pacientka sa konečne začala usmievať. Liečba fantáziou zabrala.  

Keď som o nejaký čas čítala blogy skvelej novinárky chorej na rakovinu a sledovala diskusiu pod nimi, všimla som si ľudí, ktorí chceli zrejme pomôcť a nezvolili si dobrý spôsob. Napádali ju, že využíva len konzervatívnu liečbu a žiadnu alternatívnu, a pritom dcéra sestry ich švagra sa vyliečila týmto zázračným prírodným liekom a bla bla bla. Keď ich slušne odmietla s tým, že o tom všetkom vie, ale nechce to skúšať, atakovali ju v návale hnevu, že o tom určite nemá dostatok informácií, mala by to skúsiť a nemala by pohŕdať tými, čo jej chcú pomôcť. WTF? To akože novinárka nemá prístup k netu a nestýka sa s hromadou ľudí, aby nevedela čo a ako?!

Myslím si, že každý žije, ako vie a sračky, do ktorých spadne, tiež rieši svojim vlastným spôsobom a pomoc od ostatných je aj to, že naše rozhodnutia rešpektujú. Či vymyslíme fantazijný svet, lepší ako tento, ako to robilo Ď. alebo budeme o problémoch písať blog a ventilovať sa tým, je na našom rozhodnutí. Novinárka neskôr zablokovala diskusiu pod svojimi blogmi, čo ma vôbec neprekvapilo a krátko na to prestala celkom o svojej chorobe písať. Zrejme si potrebovala uchrániť energiu pre seba a nie na boj s ľuďmi, čo chcú pomáhať za každú cenu, nejde im to a nechápu, že niekedy je lepšie jednoducho držať hubu a rešpektovať chorých.

Psychoterapeut, indický kňaz de Mello dokonca tvrdí, že ľudia majú pomáhať len vtedy, keď ich o to druhí prosia, inak je pomoc len náš egoizmus. Pomáhame, lebo sme si zmysleli, že budeme dobrí. Máme trebárs nadbytok niečoho, tak to darujeme a tešíme sa, že jaká charita… Vnútime pomoc, lebo máme čas, prostriedky a priestor pomôcť. Treba pomáhať vtedy, keď nás o to niekto požiada.

Ochota pomôcť však môže byť aj zábavná, a tak to ukončím príhodou môjho známeho. Prišli mu na návštevu kamaráti z Moravy, štample lietali jak osy v lete. Babička, láskavá dobrá žena, vypekala koláče a kŕmila vzácnych hostí. Keď však neskôr jeden z hostí vybehol na záhradu uľaviť svojmu žalúdku, babička utekala celá prestrašená za ním. Pobehovala okolo neho v snahe nejako mu pomôcť, lebo však vzácny hosť z Moravy a takto mu je zle. Ako tak prehnutý v páse grcal jak satan, tak ho aspoň starostlivo pohladkala po chrbte a láskavo sa mu prihovorila:

„Joj, synak môj zlatý, len sa ty pekne na tom Slovensku aspoň dobre vyvracaj.“