Opäť tu máme Dušičky. Halloween. Strašidlá, duchovia, pozostalí, všetko v jednom novembrovom balení. A už to počujem: „Ježííííš, Dušičky ja nemusím. Veď je to len o tom, že všetky babky v rodine sa predbiehajú, ktorá vyglančí svojmu nebožtíkovi hrob lepšie!“ Veď hej, pre poriadkumilovné dievčence vo veku zrelých jesenných jabĺčok, vlastne už pomaly calvadosu, máme odkaz - Glančiť ste mali nebožtíkovi ako opreteky ešte za života! Ak to robíte už ako zaslúžilé vdovy, tak prosím, ale nedávajte upravené hrobčeky na fejsbúk alebo instagram, aj keď všetci vieme, že ste aj v tomto veku vďaka vnúčatám a pravnúčatám technicky zdatné, a nechcite za to lajky od celej rodiny. Pokojne sa zabávajte ďalej hrabaním na kúsku zeme, strkajte tam plastové kvetinky, ale prosím, nerobte z toho súťaž o najkrajšieho nebožtíka.
Keď sme pri téme nebožtíkov v hrobe a tomu, čo predchádza tomuto ich statusu, minule mi napadlo, že ľudí už pomaly nebaví nič, čo ich predkovia pôvodne vymysleli za účelom byť spolu. Pohreby. „Božínku, ja na pohreby nerada chodím, nepôjdem ja dedovi na pohreb.“ Nemusíš, moja zlatá. Chodíme na ne len my úchyláci, ktorí sa vzrušujeme pohľadom na mŕtveho človeka, ktorého sme len nedávno objímali a cítili sme jeho teplý dych na tvári. Teraz konečne nedýcha. Vytuhol ako mokré vrece cementu, fakt paráda.
Alebo svadby. Tie mnohým prídu ako komerčná záležitosť, nudaaaa, prežitok, rodina to tak chce, ale pritom ja som úžasná individualita, snehová vločka a nepotrebujem na vzťah papier. No veď oukej, na vzťah nepotrebuje papier nikto. Lebo či s papierom alebo bez, všetko sa môže dodrbať. Keď nám akurát len papier robí problém cítiť sa vo vzťahu s človekom, ktorého hádam aspoň trochu máme radi, krásne a slobodne, tak je to potom asi problém. Lebo ono je to ako ísť na veľkú bez papiera. Vyserieš sa aj bez papiera dobre, len tomu dačo praktické chýba.
„Tešila som sa, že sa zas celá rodina stretneme, ale vnučka sa nechce vydávať. Rodí o pár mesiacov,“ zahorekuje babka.
„Tak to aby jeden z nás umrel. Na pohreb prídu určite všetci,“ príde s nápadom dedo.
„Neprídu. Jedna z našich neviest predsa nechodí na žiadne pohreby, nebaví ju to.“
„Veď hej, tak je zbytočné umierať,“ rezignuje dedo.
(Rozhovor je odpočutý, upravený, mená pozmenené.)
Medzi nami, aj Vianoce sú pomerne odporný sviatok. Všade rolničky, reklamy na Orange, splátkové kalendáre na drahé darčeky, našťastie, aspoň tie tlačenice v nákupných centrách sú už vďaka korone retro, teraz sa kliká na internetové obchody a hráme s kuriérom schovávačku.
Tí, čo sú single, majú mimochodom najvyšší čas, aby si rýchle zorganizovali výberové konanie na dobrého spoločníka, lebo nie je to len tak s hocikým tráviť vianočné sviatky. Ale keď sa nad tým hlbšie zamyslím, ten záver predošlej vety platí aj pre tých vo vzťahoch. Niekedy je mať rodinu len o kúsok lepšie ako drôtom do oka. Nebudem sa namáhať a potiť oduševnené frázy o tom, aké je dôležité, aby človek nebol sám. Nie je. Niekedy ste totiž sami aj uprostred toxickej rodiny.
Jedno z najväčších prekvapení v mojom živote bolo smutné zistenie, koľko ľudí pochádza z takých toxických rodín, pri ktorých sa vôbec nedá rozprávať o tom, že mať rodinu je viac ako samota. Stretnutia s tými ľuďmi vo mne zanechali dosť bolestivé stopy. Nevieš nikomu vymazať z hlavy jeho nešťastné detstvo. Niektorí mali len o krok k samovražde, ale našťastie, rýchle si uvedomili, že samovražda nerieši ich problémy. Nerieši žiadne problémy. Len ukončí tvoj život bez toho, aby si mal ešte možnosť problémy riešiť a dokonca je dosť hnusná ešte aj v tom, že naopak, narobí problémy blízkym, ktorí ťa milujú.
Je fajn naučiť tých ľudí hovoriť o svojich ťažkostiach. O depresiách. O traumách. Pretože, keď niečo povieš, dáš druhým konkrétny obraz o tom, čo sa v tebe deje. Ak to neurobíš, môžu si domyslieť sami niečo a verte mi, ľudia si domýšľajú neskutočné veci. Urobia z teba do seba uzavretého masového vraha ryšavých detí s intoleranciou na lepok. Alebo amatérskeho mäsiara s tréningovým programom, ako čo najrýchlejšie vykostiť horné a dolné končatiny. Dobre, už dosť, nechala som sa uniesť, práca s kuchynským nožom ma vždy bavila, vrátim sa radšej k tým samovraždám, ktoré teda naozaj nie sú ktovie čo. Však len si to predstavte. Kým vy sa poctivo posnažíte definitívne sa zabiť a je to niekedy fakt drina poriadne sa zabiť, nakoniec príde kamarát, ktorý na vás posledné roky len kašľal a hodí na fejsbúk fotku s vami a niekoľkoriadkový sentimentálny status, ako mu chýbate, schytá za to dvesto lajkov a týždeň sa z toho vytešuje. Kašlať na takú robotu. Na niečo aj tak raz zomriete. Ja by som chcela trebárs na eskalujúcu túžbu lietať aj inde ako len s Raynairom a nie, neberiem žiadne drogy. Viem, je to blbosť, ale páči sa predstavovať si takú smrť, že mi z lásky pukne srdce.
Nedávno mi zomrel kamarát a tieto Dušičky bude mať jeho duša premiéru. Ešte mu jeho dlhoročná priateľka nestihla ani zaobstarať hrobové miesto a tak ostal v svojom byte. Len už nevysedáva vo veľkom kresle s cigaretou v ruke a plným popolníkom pred sebou, ale už sa dal do role popolníka a čaká na mňa na komode. Prídem ku nemu do bytu ako obvykle a položím na komodu zapálenú sviečku. Viem, že som ho dosť nasrala tým, ako som mu sľubovala, že pôjdeme spolu na huby ako po predošlé roky a nestalo sa tak. Ono tie huby už v lete aj začali rásť, len som brala ohľad na jeho zdravotný stav. Asi som ho mala drbnúť do auta a odlifrovať na to jeho obľúbené hubárske miesto, kde skoro nik okrem šibnutých mykologičiek nechodí. Pamätám si, ako mi jedna taká vysvetľovala, že niekedy zaútočí jeleň alebo srnec na ženu v čase, keď má menzes. Nie, Záborská to nebola, ani neviem, či zbiera huby. Ale keby zbierala, myslím, že by jej ten kľud v lese prospel, lebo môj kamarát vždy tak hovoril. Než má človek vymýšľať sprostosti, radšej má ísť do lesa, aj keď niektorí by tam mohli stráviť celý život.
Túto jeseň som nenašla skoro žiadne huby v lese. Asi preto, že som nasrala toho kamaráta a ako ho poznám, zakázal všetkým hubám okolo mňa, aby sa vystrkovali a ponúkali sa mi. Mám preto v prichystaných pohároch prázdno. Úplne prázdno. Tak a už som skoro na konci svojej úvahy o tom, ako nenasrať dušičky. Nesľubujte nikomu nič, lebo keď to potom dá na rýchly akčný záver, nestihnete mu to splniť a len ho tým naseriete a on vám to oplatí. Lebo tie dušičky majú oči hádam všade a s tým, ako sa vám pomstiť, sa veru neserú.
