Vyrastal som na dedine, kde boli sliepky bežná súčasť takmer každého dvora. Nemal som ich rád. Ako malý som sa bál kohúta. Ako starší som videl najmä osrané všetko kde sa dostali, resp. kde ich vpustili. Argument babky a mamy bol, veď nech sa napasú na zelenom, budú mať lepšie vajíčka.
Momentálne mám úvodníkovú krízu, tak sem dám aspoň historku o Stevenovi Seagalovi — tých totiž nikdy nie je dosť.Raz, niekedy v 90. rokoch – keď bol na vrchole slávy – ho prišiel na nakrúcanie niekto navštíviť. Steven býval v obrovskom karavane pre hollywoodske hviezdy, s niekoľkými miestnosťami. Svojho hosťa nechal čakať asi 45 minút.
„Kde bolo, tam bolo, v jednom nemenovanom meste medzi Nízkymi a Západnými Tatrami, na istom nemenovanom gymnáziu učila chémiu chemikárka. Ale nebola to obyčajná chemikárka. Bola to Chemikárka.“Július SatinskýNie je ľahké stať sa žijúcou legendou.
<span style="color: rgb(0, 0, 0); background-color: transparent; font-weight: 700; font-variant-numeric: normal; font-variant-east-asian: normal; font-variant-alternates: normal; font-variant-position: normal; font-variant-emoji: normal; vertica
Počítačové hry v ľuďoch podmieňujú násilie. Bola to noc ako každá iná. Tma ako v rohu. Zrazu dupot. Dvere do spálne sa rozletia. Strhnem sa. Tep 110. Paprčou šmatlám po nočnom stolíku. Hľadám hodinky. Podvedome chytám lampu, že ju hodím. Rozsvieti sa. Hovno. Tisíc sĺnc zažiari. Ledky mi vypália dieru až do temena. Je to moje dieťa. Pustím lampu. Decko mi skočí do postele.
Divné leto nám zbehlo rýchlejšie ako 14 dní v karanténe. Divné bolo hlavne pre vrtochy počasia. Naše vlastné obmedzenia kvôli epidémii boli vo výsledku úžasné, lebo sme precestovali skoro celé Slovensko. Vrátane jedného preteku, ktorý zámerne vynechávam.
Nemám auto ani vodičský preukaz a do práce som bol zvyknutý cestovať autobusom. Firma, v ktorej pracujem, stojí na úplnom okraji mesta, medzi lesom a poliami, no busom som tam za 20 minút. Teda bol som, kým nezačala pandémia. Som človek od prírody opatrný, rúško som nosil medzi prvými a mestská doprava tým pádom prestala byť pre mňa alternatívou.
Mám tu zopár postrehov z môjho predvianočného pobytu v nemocnici, ide o historky spred niekoľkých rokov. Fakultná nemocnica je najstaršou nemocnicou v krajskom meste. Aj na to vyzerá... Na izby sa snažili zadeľovať nás aspoň približne podľa veku (keď bolo voľné).
Tak sme si z Číny doviezli zábavku, ktorá nám vydržala viac ako čínske fejky. Reality show, pri ktorej si ľudia nakazení netopierím vírusom parádne polietajú v horúčkach ako Batmani, až niektorí z nich zalapajú po kyslíku.
