Objednať sa do centra asistovanej reprodukcie – znie to celkom jednoducho, ale nie je to také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Hlavnou prekážkou u nás som bola ja, presnejšie moja psychika. Jedna vec je riešiť tento „drobný problém“ s jedným lekárom v súkromí svojej domácnosti a jeho ordinácie. Úplne iná vec je navštíviť inštitúciu, ktorá sa zaoberá priemyselnou výrobou nových malinkých ľudí a otvorene si tak priznať, že ako žena zlyhávam vo svojej základnej funkcii.
Ambulantný lekár mi v tom veľmi nepomohol, pretože moju psychiku vyriešil systémom „veď to vás prejde“ (mal pravdu) a následne mi vysvetlil, že z tých troch centier asistovanej reprodukcie, ktoré sme u nás vtedy mali, mi ani jedno nemôže odporučiť viac ako tie ostatné, keďže z hľadiska porovnania merateľných výsledkov sú prakticky totožné – úspešnosť sa u všetkých troch pohybovala v okolí 30%. Z hľadiska prístupu k pacientom to porovnať nevedel, ale predpokladal, že to bude vo všetkých troch centrách taktiež prakticky totožné – lebo ide o biznis, kde sa okrem nemalých peňazí zo štátnej kasy točia navyše aj násobne väčšie peniaze zo súkromných vreciek pacientov, dá sa predpokladať slušný prístup k pacientom vo všetkých troch.
Prezrela som si webstránky jednotlivých centier, dozvedela som sa, že každé jedno je na Slovensku najúspešnejšie z hľadiska pomeru vykonaných zákrokov a živo narodených detí. Ako vyštudovanému matematikovi mi to síce celkom nedávalo zmysel, ale rozhodla som sa v tom nerýpať. Všetky sa navyše oháňali najmodernejšími postupmi, najnovšou technikou, najcitlivejším prístupom k danej problematike a ďalšími naj, takže tento prieskum mi v rozhodovaní sa nepomohol. A tak som si vybrala konkrétne centrum na základe toho, že malo možnosť parkovania. Veľmi sofistikovaný prístup, uznávam.
Vybrala som sa tam osobne, aby som si to okukla. S parkovaním problém nebol, priestory vyzerali príjemne, slečna na recepcii sa usmievala a celkovo to na mňa pôsobilo veľmi profesionálne. Recepčnej som vysvetlila, že som tu prvý raz a chcem sa objednať. Výber padol na istú pani doktorku a ja som odišla spokojná domov, vyzbrojená inštrukciami, že mám v medzičase zbehnúť za mojím ambulantným lekárom a z mojej dokumentácie vypýtať všetko, čo so mnou za posledné roky robil. Ako nakázané, tak vykonané a v stanovený deň sme sedeli aj s manželom pred ordináciou danej lekárky.
Doktorka v ambulancii síce neoplývala srdečnosťou, ale keďže srdečnosť (na rozdiel od slušnosti) nie je to, čo od lekára striktne vyžadujem, kašľala som na to. Mohla sa nám síce predstaviť, čo pokladám za normálne v prípade, že som u nejakého lekára prvý raz, ale zjavne ju netrápilo, ako na nás pôsobí ako človek. Materiály od môjho lekára mlčky študovala asi 10 minút a potom mi oznámila, že ma objedná na diagnostický zákrok, pri ktorom mi overia, či mám priechodné vajcovody a či môjmu otehotneniu nebráni mechanická príčina. Požiadala sestričku, nech nám obom vezme krv na „nejaké testy“, bachla mi do ruky papier s inštrukciami a poslala nás domov. Chcela som vedieť trochu viac o tom zákroku, ktorý ma čaká, ale odpinkala ma tým, že to, čo potrebujem vedieť, je na tom papieri a zvyšok sa dozviem v deň zákroku, a že za vyšetrenie sa nič nedopláca, hradí ho zdravotná poisťovňa.
V deň zákroku som sa mala do ordinácie dostaviť nalačno a hodinu pred zákrokom som mala užiť priložené tabletky. Jediná ďalšia informácia na papieri sa týkala toho, že by som mala mať so sebou sprievod. Jasné, hneď som z toho bola múdrejšia. Ale keďže si uvedomujem, že moje medicínske znalosti končia niekde pri tom, že dokážem rozlíšiť, či si na ranu nacapím náplasť alebo idem do nemocnice, nech mi to niekto zašije, bez pindania som užila tabletky, ktorými bol rohypnol a šli sme na miesto konania. Kým som sa dostala do centra asistovanej reprodukcie, svet sa začal ponárať pod vodu a postupne prestal spolupracovať. Keď ma prefackali druhé dvere a moja schopnosť artikulovane sa vyjadrovať sa dostala niekde na úroveň ťažko mentálne retardovanej osoby s vážnou rečovou vadou, môjmu manželovi došlo, že som kvalitne zdrogovaná a úplne mimo.
V ordinácii (kam už manžela nepustili) sa mi nejako podarilo vypadnúť z nohavíc a milá sestrička mi pomohla na kozu, kde ma potom pripútala. Vďaka rohypnolu mi to ani nevadilo, hoci šlo o moju prvú skúsenosť so sado-maso technikami. Ako sa po chvíli ukázalo, zďaleka nie poslednú. Lekárka mi oznámila, že mi do maternice vloží akýsi balónik, ktorý potom nafúkne a potom mi do vajcovodov pustí nejakú kontrastnú látku, ktorú uvidí na ultrazvuku a podľa toho, či tekutina dokáže vytiecť až do vaječníkov, budeme jasní, na čom sme. Neznelo to nijako nebezpečne a v mojom sfetovanom stave mi to aj tak bolo úplne jedno.
Po chvíli lekárka s čímsi prišla ku mne – dodnes neviem, čo to bolo, lebo som cez rohypnolový opar nedokázala zaostriť – a začala niečo majstrovať v mojich južných oblastiach. Bolelo to ako sviňa, ale statočne som držala. Nadávať som nedokázala, rohypnol mi v tom účinne zabránil, a tak som len ležala a zatínala zuby. Po chvíli doktorka prestala a vtipne mi oznámila, že sa mám pripraviť, že teraz to asi trochu zabolí. Kým som v mojom mozgu fungujúcom na desatinu normálnych obrátok riešila, že jak že teraz to zabolí a čo to akože bolo doteraz, prišlo to. Bolesť. Nie len taká obyčajná bolesť, pri ktorej má človek chuť revať a slzy sa mu hrnú do očí či chce, alebo nechce. Kdeže, nič také. Táto bolesť bola z inej kategórie, ku ktorej sa vreštiaca a slziaca bolesť nikdy nepriblížila ani na dohľad. Bola to bolesť, keď už nemôžete revať, pretože sa jednoducho nedokážete nadýchnuť, kvôli čomu vám chýba základný artikel na rev. Celé telo sa mi stiahlo v snahe zbaliť sa do klbka a ochrániť moje vnútorné orgány, ale kvôli účinným popruhom som zostala na mieste. Lekárka sa nenechala vyrušovať a pokračovala v tom, čo mala rozrobené a ja som si aj napriek rohypnolu a šialenej bolesti začala uvedomovať čiernu hmlu, ktorá sa nenápadne prikrádala z rohov miestnosti a zahaľovala postupne sestričku aj lekárku. V tej chvíli sa sestrička začala vzrušene baviť s lekárkou, zmysel rozhovoru mi unikal, ale výsledkom bolo to, že doktorka na mňa začala ako zmyslov zbavená vrešťať, nech okamžite začnem dýchať, pretože jej tam omdliem. Hahaha. Nič sa nekonalo, potreba kyslíka sa u mňa nedostavila. Už chápem, prečo pri tomto „vyšetrení“ nemohol byť môj manžel ani v prípade, že by som ho tam chcela.
Neviem, koľko to celé trvalo, lebo som prestávala vnímať, ale v nikým neočakávanej chvíli sa zrazu dostavila neskutočná, neopísateľná úľava, ja som sa dokázala nadýchnuť, svet dostal naspäť farby a doktorkino vrešťanie nabralo na intenzite, pričom sa do jej verbálneho prejavu začali primiešavať vulgarizmy. Dokázala som vyrozumieť to, že “som si stiahla maternicu“ (jasné, to ja dokážem, ktorá žena nie?) a vytlačila som jej ten balónik na zem a že musíme začať odznova. Do toho sa ozval nadšený sestričkin výkrik, že to tečie a obe sa zadívali na monitor. Doktorka mi oznámila, že „mám šťastie“ a sestrička ma odviazala, pomohla mi bezpečne na zem a nasmerovala ma správnymi končatinami do správnych otvorov na nohaviciach.
Kým som zistila, kde je sever, sedel už v ordinácii aj môj manžel, ktorý sa na mňa zdesene díval a pýtal sa, či som v poriadku. Môj „pozákrokový“ výzor dokázal zaskočiť aj bežne všímavého chlapa, ktorý to, že som si vlasy z blond zafarbila naspäť na pôvodnú hnedú, zaregistroval po štyroch dňoch. Padla som na stoličku veľa neho a nejako som dokázala doktorke vykoktať otázku, že prečo sa toto vyšetrenie nerobí v narkóze. Nasrato mi vysvetlila, že prečo by sa malo, že veď sa to dá vydržať, že s narkózou by tam pacientky museli byť pol dňa a bolo by potrebné mať tam päťčlenný personál a medikáciu a predoperačné vyšetrenia a takto to trvá ani nie 15 minút a že veď aj ja som to prežila. Tým sa nádherne dá ilustrovať stav nášho zdravotníctva, ktoré sa riadi heslom „po dobu nepresahujúcu 15 minút pacient vydrží akúkoľvek bolesť, hlavne nech nás to nič nestojí“. Divím sa, že sa pri plnom vedomí nerobia napríklad aj operácie slepého čreva.
Nakoniec sme sa dostali ku konzultácii výsledkov z krvi aj zo zákroku a dozvedeli sme sa, že „analýza ukázala hovno“. Všetko u nás funguje tak, ako má fungovať. Doktorka nám teda oznámila, že ona už nemieni zisťovať, prečo to nefunguje a že jednoducho nám urobí IVF. Pre neznalých, in vitro fertilisation, v doslovnom preklade oplodnenie v skle, laicky povedané umelé oplodnenie, familiárne nazývané umeláč. Napriek rohypnolu sa mi tento prístup nepáčil a skúsila som niečo namietať, pretože viac sa mi páčila predstava, že niekto zistí pôvodnú príčinu neplodnosti, ktorú následne odstráni a potom si dieťa spravíme tak, ako to príroda vymyslela. Doktorka na mňa prevrátila oči a povedala, že ona o tom vôbec so mnou nemieni diskutovať a že to by sme tam sedeli veľmi dlho, keby sme sa mali baviť o tom, čo ona bude alebo nebude robiť (s mojím telom). Tak som prevrátila oči aj ja a oznámila som jej, že o svojom tele ešte stále rozhodujem ja sama, hlavne ak ide o procedúry, ktoré sú pre mňa ako pacienta finančne náročné (a to som ešte netušila, koľko také IVF naozaj stojí, nápovedou mi bol len letáčik v čakárni, ktorý naznačoval možnosť podstúpiť IVF na splátky). Potom som jej oznámila, že je arogantná a vulgárna krava a že nechápem, ako je možné, že s takýmto prejavom môže robiť lekárku a vyžiadala som si zdravotnú dokumentáciu. Doktorka mi zrejme rozumela aj napriek rohypnolovej artikulácii, pretože na mňa vybrechla, nech idem čakať do čakárne a odišla preč. A tak sme počkali na dokumentáciu a preč sme šli aj my.
