Nie, prosím, nechcite ma hneď na tomto mieste ukameňovať. Istotne by podobné myšlienky napadli každému z vás, kto by sa ocitol v mne podobnej situácii. Rozhodnutie však treba vykonať, pretože život bez rozhodnutí je ako manželka bez spodného prádla. Nahá a je jej samej zima.
Takže o čom to vlastne celé je? Tak, rozhodli sme sa vrátiť naspäť. Oficiálnych dôvodov je niekoľko, neoficiálnych pre zmenu o niečo viac. Čiže dôvod číslo jeden rovná sa rodina. Bez nej predsa tento život význam nemá. Aj keď už milióny rokov ľudia odchádzajú do cudziny a žijú si tam bez svojich blízkych a nikoho to ešte v princípe nezabilo. Ak vás vychovali tak slušne a úctivo ako mňa, neobíde vás po chvíľke žitia v zahraničí pocit viny. Nikto nemôže predsa vedieť, kedy nás na ulici šľahne o zem a už sa nepostavíme. Ako dobre vieme, pravdepodobnosť narastá so zvyšujúcim sa vekom, a preto vlastne nevieme, dokedy tu svojich blízkych máme. A čo už len môže byť horšie, ako im zobrať jedinú vnučku do prdele cez oceán? Správne teda je vrátiť sa, aby všetci boli šťastní a užili si posledné roky života práve s ňou. Avšak.
Avšakov sa núka hneď niekoľko. V chronologickom poradí to má čo dočinenia s tým, že tá istá rodina si na nás v princípe hľadala čas len veľmi ťažko. Žiaden z nás totiž nie je predsedom krajského súdu (či vlastníkom eurofondovej-stavebnej firmy), a tak sa musíme značne obracať. Zavše sa niekam naháňame a na obyčajné návštevy už akosi nie je času. Preto stretnutia raz za mesiac nie sú ničím výnimočným. Má význam žiadať od svojich blízkych, aby teda k nám chodili ako na hodiny varenia, aby dali nášmu návratu zmysel? Asi nie. Veď si stačí zobrať dva – tri dni dovolenky a povinnosť splnená. A ako som sa dopočul nedávno: “Aj my sme predsa museli chodiť za svojimi rodičmi, tak preto aj vy musíte chodiť ku nám.” Radšej by som tých pár dní dovolenky vymenil za viac času stráveného pravidelnými návštevami a menej času spotrebovaného na naháňanie sa za peniazmi.
Tak sme si vyjasnili, že sa de facto vraciame k rodine, ktorá na nás nemá čas a nebyť toho, že máme v držbe (zatiaľ) jedinú vnučku, tak by sme sa videli možno iba tak raz za štvrťrok. Je to však všetko len ich chyba? Nehľadám si len výhovorky, aby som sa vrátil do prostredia, kde to poznám, kde som vyrástol a kde je všetko staré lomeno známe?
Niečo pravdy bude aj na tejto možnosti. Veď kto normálny by vymenil život v luxuse za život tesne nad hranicou priemeru. Teda okrem nás, prirodzene. Svoju rolu zohráva aj môj osobný strach. Tu mám predsa svojho zubára, doktora, svoju obľúbenú pizzu. A bez nich sa predsa nedá žiť. Na to som si zvykol a život osamote (teda len s manželkou a dcérou) vám po chvíli začne liezť na mozog. Nemáte chvíľu oddychu a ak ju aj kdesi pohodenú na zemi nájdete, tak vám musí byť jasné, že ju potom nemá manželka. Ak sa totiž o dieťa nestará jeden, musí sa druhý. Kolobeh života, z ktorého sa vám po roku začne točiť žalúdok a vy div nevyvraciate všetky tie americké fast-foody, čo ste za 15 mesiacov dokázali bez hanby pojesť.
Tak, prečo sa vlastne vraciame do všetkými bohmi zabudnutého Slovenska? Úprimne, ani neviem. Nerád by som znel ako takí tí z-Ameriky-sa-vracajúci ľudia, čo len nadávajú na všetko slovenské. Ale nalejme si čistého (dietného) sprite-u. Na horšie sa ťažko zvyká. Osobne len dúfam, že sa u mňa nebudú prejavovať syndrómy post-traumatického stresu, aké mávajú napríklad vojaci vracajúci sa napríklad z Afganistanu. Život v neustálom strese, keď vám na každom kroku chce ktosi ukradnúť peniaze z účtu, či vás zastreliť, vymením za nudný život na Slovensku, kde vás tak maximálne sem-tam ponaháňajú cigáni. Svet bude potom mdlý, bez farieb, chuti a zápachu. A človeku to začne po istom čase chýbať.
Ostáva teda položiť si poslednú otázku. Zahadzujem teda svoj život? Mohol som urobiť do sveta pár veľkých dier a byť niekto? Problém úspechu (či už zaslúženého alebo nezaslúženého) je, že človek začne v seba veriť a chce viac. A vrátiť sa na Slovensko je jednoznačne krok späť. Dôvody návratu sú minimálne diskutabilné a až padajúce lístie na stromoch ukáže, ako veľkú chybu som urobil. Ako však ale hovorí teória verejných financií a verejného záujmu, ak je spokojná väčšina, na nič iné sa pýtať netreba. A taktiež, kde nič nie je, tam ani smrť neberie. Tak mi držte palce, aby to dobre dopadlo. Prvé veľké dobrodružstvo môjho života je za mnou a ja dúfam, že nebolo posledné. Nastáva realita, v ktorej robím tu správnu vec a dávam ľuďom okolo seba to, čo si zaslúžia. Každodenný prístup k tým najbližším, ktorých na svete majú.
