19:20 Preberám druhý autobus, tento raz nízkopodlažný echt deutsch Mercedes Citaro. Na rozdiel od slovenských firiem tu sa autobusy vodičom neprideľujú, každú zmenu máme iný. Kolegom zo SADiek táto polygamia spôsobuje až fyzickú bolesť; nemôcť si do svojho miláčika napchať vlajočky, macíky, dečky, vianočné svetielka a nápis DOMA BY ŤA NENAPADLO HÁDZAŤ SMETI POD SEDADLO je podľa nich proti Ženevskej konvencii.

Večer zozačiatku ubieha bez incidentov, akurát cestujúcich je čoraz viac a štrngajúce igelitky s logom štátneho monopolu s alkoholom svedčia o plánoch na divokú noc. Dve pripité dievčatá s hlbokým výstrihom chcú zľavu aj keď nemajú preukážku, ale natlačia sa mi prsiami na pokladňu a pýtajú sa, či to na nich nie je vidno, že sú študentky. Zhodnotím ich argumenty ako dostatočné.

22:20 Prvý prúser večera je tu. Krásna nórska blondínka s dlhými vlasmi, štíhlou postavou a trojkami kozami mi povedala, že ma miluje. Naneštastie má maximálne šestnásť a je ožratá tak, že ledva stojí.

„Ehm, no, aha, to je pekné.“ je jediná odpoveď, na ktorú sa zmôžem. Som kúsok od konečnej a v späťáku vidím, že už sme v buse len my dvaja.

„Ale ja ťa fakt milujem,“ nalieha, natlačí sa na mňa tak, že jej prsia cítim na ramene a márne sa snažím vymyslieť, ako by sa za jazdy dali prekrížiť nohy. Holka je atraktívna, incident po ktorom bol kolega takmer odsúdený sa znásilnenie sa stane až o mesiac a túžba šušoriť s mladou vrtuľkou (copyright Germaniawerks) je silná, ale zdravý rozum našťastie zvíťazí.

„Ale ja som ženatý,“ poviem jej prvú blbosť, ktorá mi napadne a dúfam, že nebude rozmýšlať, prečo nemám prsteň.

„Aha“ povie sklamane a pohne sa dozadu. Po pár metroch zastane, trhano sa otočí, ešte raz na mňa smutno pozrie a vyvracia sa rovno na sedadlá.

22:40 Letím nocou s nápisom MIMO SLUŽBU na displeji, okno aj vetračky napriek novembrovej zime dokorán a snažím sa aspoň pohľadom ospravedlniť ľuďom na zastávkach za to, že dnes budú čakať o dvadsať minút dlhšie. Za mnou to žlbnká a pomaly ma zasahujú prvé náznaky zápachu. Možnosť, že moja večera skončí na volante a palubovke, je čoraz reálnejšia.

22:55 Vrútim sa do areálu garáží na dvoch kolesách a utekám na čerstvý vzduch. Personál umyvárky je už preč, mám celý objekt pre seba. Teoreticky by som autobus mohol odstaviť a vziať si druhý, ale nič nízkopodlažného už na dvore nie je (a v noci sú nízkopodlahy prikázané, pretože otázka nestojí, či ožran zo  schodov spadne, ale koľko ožranov za noc zo schodov spadne) a keby som Citaro nechal stáť s neuprataným blivajzom celú noc, potrebovali by armádnu protichemickú jednotku, aby z neho ten smrad dostali.

Nechápem, ako mohlo z tak štíhleho dievčaťa vyjsť také kvantum blivajzu, ani čo, preboha, musela vypiť a zjesť aby dosiahla tú výrazne sýtozelenú farbu a hrudkovitú, zrazené mlieko pripomínajúcu konzistenciu. Jediný spôsob ako to dostať preč je natiahnuť do busu wapku a  vystriekať to von hektolitrami vody. Postihnutú zmáčanú dvojsedačku  potom oblepím žltou lepiacou páskou, ale príde mi to nepostačujúce a tak napíšem na A4 čiernym markerom „NESADAŤ! ZNEČISTENIE!“ Len tak mám istotu, že skôr či neskôr si na to nejaký fuck the police bojovník proti systému sadne.

23:45 Vyrážam na prvý nočák. Nórske mestá cez víkendové noci pripomínajú scény z béčkového zombie hororu: stovky ľudí sa s neartikulovanými zvukmi a nekontrolovateľnou motorikou zdanlivo bezcieľne potácajú ulicami, prípadne ležia schúlení na lavičkách, obrubníkoch alebo zaparkovaných autách. Občas sa vyskytne niekto triezvy, najčastejšie miestny úchylák snažiaci sa odvliecť domov semikatatonickú krásavicu a nešliapnuť pritom na početné črepy z fliaš alebo do  mláčky zvratkov.

Nástupište je plné stredo- a vysokoškolákov, keďže starší už majú dosť prachov na taxíky. Tarifná politika organizátora verejnej dopravy v oblasti je, že na nočných chlastbusoch sa platí dvojnásobok bežnej ceny cestovného. Žiadne zľavy ani mesačníky neplatia, takže pubertiaci zvyknutí platiť dvanásť nórskych korún musia zrazu vyplaziť päťdesiatku (cca 286 PHP). Napriek tomu, že to tak bolo odjakživa, každý víkend musím počúvať to isté: „Fy faen, päťdesiat korún,  jaký ojeb, fy faen...“ ako keby práve nevyvalili desaťnásobok tej sumy za alkohol. Viď Jste Debilové to zhodnotil slovami: „Hulí to, chlastá to, mrdá to a pak to po tobě chce dětský lístek, vole.“

Po nástupe zaregistrujem chlápka, ktorý na nástupišti kope do druhého, ležiaceho chlápka. Podíde k autobusu a spýta sa cez dvere, kedy mám odchod. Po odpovedi „o dve minúty“ spokojne prikývne, ešte si dvakrát kopne, nastúpi, kúpi si lístok a normálne si sadne. Kým rozmýšľam, či mám zavolať dispečera alebo fízlov alebo obidvoch a ako s mojou chabou nórčinou vysvetlím, čo sa vlastne stalo, vstane druhý týpek z chodníka, nastúpi, kúpi si lístok a sadne si vedľa agresora. Keď vychádzam z terminálu, sú už pohrúžení v družnej debate.

00:40 Citaro si frčí cez malebný nórsky vidiek, z ktorého potme, bohužiaľ, moc nevidím. Vďaka idiotsky silným žiarivkám v interiéri vidím v čelnom skle viac odraz interiéru než cestu pred sebou a keď veziem päťdesiatčlennú spoločnosť s ručaním obmedzeným, úplne vypnúť si ich netrúfam, a tak mi nezostáva nič iné než hrbiť sa nad volantom a preklínať konštruktérov Mercedesu. Na konečnej v mestečku Hommersak vystupujú obaja účastníci konfliktu ako najlepší kamaráti. Naprázdno sa vraciam do mesta.

01:10 Pristavujem na ďalší spoj. Terajší cestujúci sú prevažne kľudnejšia, bonitnejšia skupina, čo si mohla dovoliť chlastať pri nórskych cenách alkoholu o dve hodiny dlhšie a vedia sa aj v silno podguráženom stave chovať slušne. Chvalabohu, bude kľud.

01:14 Na tretej zastávke nastupuje partia hlučných sebavedomých pubertiakov, čo zrejme zmeškali predchádzajúci odchod, a moje ilúzie o pokojnej tichej ceste sú rozmetané na kusy. V momente keď sa pohýnam, počujem zozadu zvuk trhajúcej sa lepiacej pásky, mokré čvachtnutie a ťahavé: „Fy fáááen...“  Snažím sa potlačiť škodoradostný úsmev až dostanem kŕč do líc, ale aj tak mi to úplne nevyjde.

01:25 Jeden z pubertiakov, odmietnutý dvoma dievčatami, im začína nadávať do kuriev because fuck logic, najprv iba nahlas a potom tak, že vrieska na celý autobus. Brzdím na krajnici, zapínam výstražné svetlá a po krátkom zvážení situácie sa rozhodnem, že nebudem mrhať časom policajtov. Už som sa stihol naučiť, že zatiaľčo na nórskych vodičov si miestna mládež dovolí, cudzincov sa boja, pretože všetci východoeurópania sú násilní kriminálnici a možno aj kanibali. Po krátkej diskusii, pri ktorej schválne zvýraznujem každé jedno r, aby som znel viac rusky a  pohrávam sa z paralyzérom (viac na efekt než že by som veril v nejaký reálny účinok) sa so šuhajom zhodneme, že najlepšie bude, ak počká na čerstvom vzduchu na najbližší spoj. Ako správny prozákaznícky orientovaný zamestnanec ho ochotne informujem, že mu ide už o hodinku.

02:00 Vysadzujem posledných cestujúcich a teoreticky by som sa mohol otočiť a vrátiť do garáže. Som unavený, bolí ma chrbát a kontaktné šošovky mi dráždia vysušené oči, ale pravidlá sú jasné – autobus musí dôjsť na konečnú v malej horskej diere menom Gilja, dvadsaťpäť kilometrov ďaleko, bez ohľadu či niekoho vezie alebo nie. A tak sa veziem s prázdnym tmavým Citarom po úzkej vidieckej ceste, spaľujúc drahú naftu kúpenú za verejné peniaze, príliš uťahaný na to, aby som si to užíval a podchvíľou zívnem tak, že si skoro vykĺbim čeľusť.

03:40 Vchádzam do areálu firmy a na moment si myslím, že surrealistický výjav predo mnou sa mi sníva. Pri plote stojí prázdny autobus s bežiacim motorom a zapnutými diaľkovými svetlami a na druhej strane plotu, s prstami zaháknutými do pletiva, kľačí chlap, od pása hore nahý, a z celého hrdla neartikulovane reve priamo na masku busu. Môj omámený, na voľnobeh bežiaci mozog sa snaží situáciu nejako vyhodnotiť a nakoniec dôjde k názoru „not my fucking job.“ Zaparkujem, odovzdám kľúče a napoly námesačný kráčam na ubytovňu.

A o sedem hodín začínam znovu.