Deň po mojej deväťdesiatosmičkovej anabáze je sobota a ja mám podľa rozpisu služieb popoludňajšiu zálohu. To znamená, že sa o 13:40 dostavím do vozovne a do 23:40 budem jazdiť ako náhrada za spoje, ktoré z akéhokoľvek dôvodu vypadnú. Či už kvôli poruche, havárke alebo masturbujúcemu exhibicionistovi v kostýme Bugs Bunnyho. V poslednom čase zálohy takmer neexistujú, kvôli nedostatku vodičov podnik nedokáže vypraviť ani všetky regulárne služby, ale cez víkend je personálna situácia predsa len trochu voľnejšia.

Zálohu obzvlášť neobľubujem. V Bratislave som tri mesiace, a hoci sa v nej orientujem celkom dobre, od dôvernej znalosti to má ďaleko. DPB má štyri autobusové vozovne, z ktorých má každá svoje linky a oficiálne ma nemôžu poslať na linku, ktorú nerobí moja domovská garáž (Trnávka). Avšak, keď dispečerom tečie do topánok, lámu vás prosbami, sľubmi aj vyhrážkami. Keď som zálohoval minule, chcel ma dispečer poslať na linku 65, z Rače na Dolné Hony. Na moju námietku, že tú trasu nepoznám, lebo som len nešťastný cépéčkár a cez Raču som sa viezol akurát rýchlikom, autoritatívne odpovedal: „To nie je problém, ja vám to vysvetlím“, na čo zo seba v nasledujúcich tridsiatich sekundách vysypal štyridsať ulíc, ktorými linka 65 prechádza a zakončil to otázkou: "Tak už viete, kadiaľ?". Ja som tam sedel a pozeral na vysielačku ako Gašparovič na Google. Čisto teoreticky je, samozrejme, možné, že nevypadne nič a ja strávim celú šichtu na tvrdej stoličke nad knihou a kávou. Lenže teoreticky je možné aj to (a vzhľadom na stav vozového parku asi rovnako pravdepodobné), že vyhrám jackpot v Euromiliónoch, smeráci prestanú rozkrádať všetko, čo nie je priklincované, a Táňa Pauhofová sa do mňa bezhlavo zamiluje, akonáhle zistí, že existujem. Rozumnejšie je nebrať to ako plán A.

O pol druhej teda naklušem do vozovne, preberiem si od výpravcu fešácku tabuľku s nápisom ZÁLOŽNÉ VOZIDLO a idem si pripraviť autobus. Dnes som, chvalabohu, vyfasoval klbák, plynovú Karosu B741. Síce nie ako moju pridelenú, ale rovnaký typ. Podľa čísla je to zápožička z vedľajšej vozovne Jurajov dvor (nikdy nepochopím, na kieho krista existujú v tom istom areáli tristo metrov od seba dve papierovo rôzne autobusové vozovne, samozrejme, každá s vlastným administratívnym personálom). Ďalšou zbežnou prehliadkou zistím, že pôvodný vodič bol maximálne meter šesťdesiat vysoký, pôvodne elektrikár, bez jazykových znalostí a jazdil v turnuse na linke 61.

Počujem vás užasnuto lapať po dychu. Ako, pýtate sa, dokázal na toto prísť za necelých päť sekúnd? Je to jednoduché, milý Watson. Na kabíne vodiča je vycapená A4 s nápisom WE NO SELL TICKET AT DRIVER. Na letisku ňou odráža lístkachtivých cudzincov, čo si so sebou nevedeli doniesť slovenské mince do automatu (pripomínam, že sa stále bavíme o lete 2007). Kým sa začnete smiať, upozorňujem, že aj oficiálne cudzojazyčné oznamy DPB obsahovali perly ako „voucher not marked is invalid“ a polovica podnikov v republike mala na dverách nálepky hrdo proklamujúce, že vnútri je WI-FI FREE ZONE. Na bočnom pultíku je krabička, pod ktorou sú snáď metre káblového šalátu - musela zabrať pekných pár hodín neplatenej roboty a jej jedinou funkciou bolo nahradiť pôvodné tlačidlové spínače otvárania dverí kolískovými, vyrabovanými z nejakého Ikarusu. A roletky proti slnku sú stiahnuté úplne dolu tak, že sa s mojimi 175 centimetrami budem musieť hrbiť ako žirafa v poľskom fiate, aby som vôbec videl, kam, dopekla, idem. Zdvihnúť ich nemôžem, pretože je na nich rozmanitá zbierka nálepok, vlajočiek, A-štvoriek s pseudovtipnými porekadlami (a jedna s modlitbou za Slovensko), strapec wunderbaumov (každý s inou vôňou, ale to nie je problém, súdiac podľa ich vyblednutosti sú staršie než ja) a toľko plyšákov, že mierne pripitý cestujúci by si mohol kabínu pomýliť s kolotočiarskou strelnicou.

Smutne si vzdychnem. Mal som z pekla šťastie na parťáka, s ktorým sme sa zhodli, že menej je viac, a ktorý si uvedomuje, že autobus, hoci je mu pridelený a nesie zaň hmotnú zodpovednosť, nie je jeho majetok, domov, ani milované dieťa. Samozrejme, nejaká decentná výzdoba sa nájde aj u nás, veď v tom priestore trávime deväť a viac hodín denne. Ale kľúčové slovo je decentná - tento voz vyzerá ako vlhký sen balkánskeho kamionistu. Nevidím poriadne ani doľava, lebo pán si bočné okno oblepil skoro celé žltou fóliou a nechal len výrez úzky ako stehno Pro-ana aktivistky. Keby toto urobil súkromník, na STK-čke by ho kopli do riti rýchlejšie než voliča ĽSNS na maturite z dejepisu.

Po kontrole oleja a chladiacej kvapaliny leziem za volant, servítkou zhrniem z volantu a palubovky vrstvu prachu a radšej nemyslím na to, koľko je ho v tých plyšákoch. Naštartujem, aby sa natlakovala vzduchová sústava, skontrolujem funkčnosť označovačov, vypíšem vlakopis a otváram všetky dvere, okná, aj vetračky. Vonku je tridsaťpäť stupňov, substrát sa môže tešiť na saunu na kolesách.

O tretej ma posielajú nahradiť linku 50 – tá síce nie je naša, ale poznám ju. Na odstavisku pri Slimáku stojí vykapaná plynová Karosa. Rovnaká ako tá moja (vtedy ešte 50-ku robili klbáky), dekel motora je otvorený a vodič ho túruje, aby sa schladil. Plyňáky sú na teplo také háklivé, že sa prehrejú už keď sto metrov od nich prejde Paviel Rochnyak, a pri súčasných tropických horúčavách majú operačné straty porovnateľné s ponorkovým loďstvom za druhej svetovej. Už na Miletičke znepokojene sledujem, ako sa ručička môjho teplomera vydáva na východ od deväťdesiatky. Teoreticky sa autobus dá schladiť tak, že zapnem kúrenie – niektoré jedince to tak robia a raz mi to dokonca odporučil dispečer – ale z nejakého dôvodu necítim potrebu privodiť gaštanom úpal alebo mŕtvicu. Beztak k tomu nemajú ďaleko.

Prvý raz v živote idem autobusom po Starom moste (a zrejme to bol aj posledný raz, keďže teraz tam po vyriešení posledných Nesrovnalostí budú premávať len električky) a som nepríjemne prekvapený, ako je tam hovädsky úzko. Keď stretnem protiidúci autobus, takmer si zrkadlami dáme high five.

Na spiatočnej ceste od Auparku sa teplota motora ustáli tesne pod stovkou a vyzerá to tak, že sa tam udrží. Prepletám sa klbákom rozpálenými ulicami, raz prešvihnem zastávku, o ktorej som nevedel, ale inak všetko prebieha hladko. Dokonca ani nikoho neprivriem do dverí, napriek tomu, že je bus narvaný a v malom zrkadielku vpredu dovidím ledva ku kĺbu. Pred pár mesiacmi som v Osle dostal kĺbový MAN, na ktorom nefungovala kamera pri zadných dverách, a celú šichtu som z toho bol nervózny ako päťmetrový had v obchode s hojdacími kreslami. Strašne som na tom dekadentnom západe zmäkol.

Pri Slimáku ma dve dievčatá škodoradostne upozornia, že „ujo, vzadu vám niekto spí“. Už ten ujo ma ako 26-ročného (namýšľajúceho si, že ešte stále vyzerá na dvadsať) tvrdo zasiahne, ale keď potom dôjdem dozadu za kĺb a vidím tam vyvaleného chrápajúceho bezdomovca, je moja nálada definitívne v kýbli. Chlap páchne ako kombinácia spotenej fretky, priemyselnej nehody v Likérke Drak a smetného kontajneru, v ktorom vykonala potrebu medvedica s dvomi mladými. Upozorniť ma naňho, samozrejme, neprišiel nikto, ale zato minimálne traja cestujúci už píšu sťažnosti, jeden nasratý blog a ostatní pičujú, že ešte neexistuje facebook a instagram, na ktorý by zavesili ostré statusy a #fujfujhoumelessnofilter fotky.

Jemne do chlapa drcnem, a keď sa na to len zavrtí a čosi zašomre, pomykám mu plecom silnejšie. Vtedy otvorí oči a zase ich zavrie, ale to už uskakujem dozadu, pretože som v jeho brade, dlhej a hustej tak, že bežný hipster by za ňu vymenil pradedov velocipéd, zaregistroval pohyb. Niečo živé a skákajúce. Keďže si na vlasy potrpím, vycúvam z potenciálnej zóny kontaminácie a po krátkom rozmyslení sa rozhodnem aplikovať iný postup.

Vrátim sa za volant, krátko šliapnem na plynový pedál tak, aby bus nabral rýchlosť 10km/h, a potom zadupnem brzdu do zeme. Karosa so šklbnutím zastaví, bezďák sa strepe zo sedadla a v momente je hore. Chvíľu vytreštene pozerá na svet naokolo, a potom sa vymoce von. Túto taktiku používajú kolegovia na nočákoch na prebudenie chrápajúcich ožranov, u ktorých nevedia, ako môžu zareagovať a chcú si od nich udržať odstup.

Vraciam sa do vozovne a celú cestu sa nemôžem prestať škrabať na hlave. Viem, že je to psychosomatické, musí to byť psychosomatické, až tak blízko som k nemu nebol, ale to vedomie mi vôbec nepomáha.

Po návrate do garáží plánujem najesť sa, ale mám smolu. Vyženú ma na tridsaťdeviatku. A keď sa z nej v podvečer vrátim, pošlú ma zo všetkých liniek akurát na osemdesiatsedmičku, a.k.a. freakshow.

O špecifickej klientele na tejto linke som písal už v článku o Ikarusoch. Našťastie, práve keď vyrážam na prvý spoj z Ružinova, začne sa poriadna letná búrka. Blesky si naháňajú chvosty, hrmenie trasie oknami a po rozpálenom asfalte tečú hektolitre vody. V takomto počasí sa špécie držia vnútri. Bohužiaľ, nie všetky.

Toho chlapa som si všimol už pri nástupe – spustnutý chlap vo vydranom oblečení, ten typ päťdesiatnika, čo vďaka životospráve Charlieho Sheena, avšak bez jeho zdrojov na následnú zdravotnú a kozmetickú starostlivosť, vyzerá ako sedemdesiatnik. V papuli mal cigaretu, a aj preto som si naňho dal pozor. Ale vypľul ju na chodník, kým nastúpil, a tým pádom ma prestal zaujímať. Znovu som ho zaregistroval až pri Slovnafte.

Každý vodič má na zastávkach svoju zabehnutú rutinu. U mňa to prebieha tak, že keď už vo vnútornom zrkadle nevidím vo voze pohyb, spustím bzučiak, po ňom stlačím spínač dverí, a kým sa zavierajú, pozerám do vonkajšieho zrkadla, či niekto nedobieha. Ak nie, v momente, keď sa dvere zavrú, zapínam ľavý blinker (a keď ten raz bliká a indikuje autám na ceste, že budem vychádzať, už nečakám na nikoho, ani keby sa objavili Ježiš Kristus, Matka Tereza a Megan Fox). Tak to urobím aj teraz - spustím  bzučiak, naposledy pozriem do zrkadla, zavriem dvere a už-už púšťam brzdu, keď sa spoza kĺbu od tretích dverí ozve hlasné kovové zadunenie. Nasleduje asi sekunda ticha a hlasitá explózia pičungu, zatiaľčo sa chlap hrabe na nohy. Slovník má síce nebohatý – väčšinou len variácie na pohlavné orgány a najstaršie dámske remeslo – ale zato expresívny; pomedzi nadávky vyjadrí svoj úmysel sťažovať sa, pýta sa na funkčnosť môjho zrakového ústrojenstva a dĺžku doby vlastníctva môjho vodičského oprávnenia skupiny D (vtedy to boli štyri mesiace). Čo sa mňa týka, nechápem, čo sa kurva stalo a ako som ho mohol prehliadnuť, a som z celej situácie vyhúkanejší než Plačková z kvadratickej rovnice. Znovu otváram dvere a hulákajúci chlap zmizne kdesi vo voňavom letnom súmraku.

Pár sekúnd počkám, zavriem dvere a pohnem sa, pričom sa mi ruky na volante jemne klepú. Adrenalín klesá, keď za mnou zozadu prídu dvaja cestujúci, muž a žena, a všetko mi vysvetlia. Chlapík sedel na prvej dvojke hneď za kĺbom (presne tam, kde predtým bezďák) a zadriemal. Keď sa spustil bzučiak dverí, strhol sa, rozospato sa poobzeral naokolo a zistil, že dosiahol svoju destináciu presne v momente, keď sa začali zavierať dvere. Rozhodol sa, že ešte pomedzi ne preskočí von, ale dvere ten závod vyhrali. Na rozdiel od mäkko a pomaly sa zatvárajúcich dverí na Mercedesoch alebo MANoch, ktorými som jazdil v Nórsku, dvere na starej Karose sa zaplesnú tvrdo, a keď kolidovali s jeho držkou, chlapa to odrazilo späť na schody riťou napred. Tí dvaja potom urobia niečo, čo mi až do volieb 2016 takmer vráti vieru v ľudstvo – dajú mi papierik so svojimi menami a telefónnymi číslami pre prípad, že by sa ten chlap chcel sťažovať, a že mi dosvedčia, že si za celú situáciu mohol sám. Ľudia, nech ste kdekoľvek, srdečná vďaka vám obom.

Slovnaft je v ten deň zjavne zakliaty, pretože po ceste naspäť z Ovsišťa tam do inak prázdneho busu naberiem poltucet ľahkých diev vracajúcich sa zo zmeny. Nastúpia prednými, takže ma okamžite ovalí oblak sladkej vôňe akéhosi lacného parfému, pripomínajúci kombináciu Pitralonu a prezretej kukurice. Jedna z vecí, ktoré mi na MHD vadí, je, že mi chýba kontakt z cestujúcimi, ale teraz som vďačný, že nás delí sklo kabínky; ešte vďačnejší by som bol za hazmat oblek a dýchaciu súpravu. Márne premýšľam, aký zúfalec by chcel súložiť s partnerkou, ktorá vyzerá akoby ušla z komparzu na Walking Dead. Jedna z nich sa viditeľne trasie abstinenčnými príznakmi a hoci je mi jej ľúto, malá zlomyselná časť môjho mozgu rozmýšla nad tým, či tie vibrácie účtuje klientovi ako extra servis. Posadajú si do prednej časti a teraformujú atmosféru v buse tým hnusným sladkým parfémom; na stupnici otravnosti by som tú vôňu zaradil niekam medzi kvapavku a vianočné reklamy ružového operátora.

Vystúpia až na konečnej v Ružinove a ja sa vraciam do garáže s otvorenými prednými dverami, aby som aspoň trochu vyvetral. Do vozovne dorazím krátko po jedenástej a, chvalabohu, už nevypadlo nikde nič. O trištvrte na dvanásť sa zbalím, a konečne sa pakujem do postele.