„Sú aj takí básnici, ktorí nikdy nenapíšu báseň...“  (Anthrax)

Stretla som v živote zopár básnikov. Je to zvláštna kategória ľudí. Nemusia mať modráky P. Kříža z básnikov, hlboké ako Mariánska priekopa, mne stačí, že pri pohľade do ich očí viem, že za rohom ma nič zákerné nečaká a prečítam si všetko, čo hýbe ich dušou. Pozerám sa do ich očí a veršov a viem, že tá úprimnosť nebola prvoplánová.

Básnik Nr. 1  - K.

Stretnutie s ním vo veku hľadania seba samých. Čítal mi na cintoríne svoje prvé verše a ja som sa pokúšala o niečo podobné. Hľadali sme živú poéziu medzi neživými. O dosť rokov neskôr som prišla na besedu s pánom K., úspešným autorom ťažkej filozofickej prózy. Dodnes som jeho knihu nedočítala do konca, jej stránky mi zhoreli v hlave skôr, než som ich obrátila. Možno to bola podvedome určitá satisfakcia na výkrik, ktorý mi venoval na autogramiáde spisovateľa žijúceho v zahraničí.

„Si to naozaj ty? Neverím! Ale ten hlas...“ zvolal mi pri podpisovaní svojej úspešnej knihy. Nuž áno, ja som to, tvoja Anthrax, živá medzi neživými. Odvtedy viem, že som sa od študentských čias výrazne zmenila, ale hlas mi ostal rovnaký. Ak budem niekedy hlasovať, budem to naozaj len ja. Tak to ma bohovsky upokojuje.

Básnik Nr. 2 - P.

Neskôr som chodila na literárne súťaže radšej už len s prózou. Básne mi nešli, ešteže ich počuli okrem K. už len tí na cintoríne. Poéziu som však čítala rada, mala som pocit, že človek sa jej čítaním stáva akoby citlivejším a vnímavejším.

Básnik P. ma zaujal už pri prvom stretnutí. Literárne súťaže sú totiž obvykle mix zadumaných poetov a zhýralých prozaikov. Chlapec s melancholickými modrákmi uväznený v tele zrelého muža. Bolo mi jasné, že takýto chlap vám bude absolútne veriť a na dno jeho duše vidíte preto, lebo vás tam jednoducho pustí... Bez strachu, že ho môžete zraniť a bez potreby budovať si hranice s ostnatým drôtom. Nosil stále šál, smutné oči a vyšlo mu pár básnických zbierok. Keď sme sa pred rokom stretli, bol rozorvaný. Nie preto, že k básnikom sa tento stav hodí, ale preto, lebo všetky ženy jeho života ho ošklbali. Ostal mu len šál.

Vďaka nemu viem, že zlá ženská na krku je ako šál, ktorý vás škrtí. Neplatia na ňu ani tie citlivé veršíky, čo robia ľudí lepšími a myslím, že aj próza by padla do slovného suterénu.

Básnik Nr. 3 – J.

A potom som stretla básnika J., ktorý koketoval aj s prózou. Starý múdry pán,  geniálny v prekladoch dobrej ruskej poézie. Tú môžeš prekladať, milá Anthrax, len keď dokážeš uchopiť pocit básnika do končekov prstov, lietať s ním po jeho krajine-nekrajine a absolútne mu veriť. Tak na toto si netrúfam, pán J., radšej mi recitujte, kým ostatní pijú.

Básnik J. sa stal mojím kamarátom a dodnes s ním chodím na huby. Recituje mi verše uprostred kolesa húb, vznášajú sa nad jeho obľúbenými kozákmi (podľa mňa sú preto jeho favoritmi, lebo v nich vidí ruských kozákov následkom intenzívnych prekladov ruských básní) a ja som si vďaka nemu vytvorila vlastný význam slovného spojenia „poézia lesa“.

Stretla som ešte veľa iných ľudí, ktorí sa na básnikov len hrali. Trebárs sa zamilovali a táto vážna porucha emócií mala za následok zhluk slov, ktoré z nich vychádzali a smiešne sa rýmovali. Láska - lepiaca páska, krásne oči – pacient močí, tvoja neha – ritná peha. Pár takých básní som čítala a radšej som sa k nim nevyjadrovala. (Akurát jednej kamoške som povedala, nech sa už konečne s tým poetom vyspí.) Nemôžeme totiž ubližovať zblbnutému človeku, ktorý má práve zapojených dvanásť mozgových centier do aktivity a produkuje vo veľkom dopamín, oxytocín, fenyletylamín, adrenalín a ďalšie hormonálne chuťovky, ktoré stav zamilovanosti vykazuje. Čakám, až ho to prejde, lebo inak to nejde. Aj závidím. Vy nie?

Pravidlo číslo jedna, tak ako to raz zadefinoval môj obľúbený básnik E. – básnikom sa človek stáva po napísaní prvej básne, ktorá nie je ľúbostná. Mimochodom, ľúbosť je ten najkrajší výraz na lásku. Mať rád alebo milovať je fajn, ale ľúbosť, to je mravčenie po tele. Neviem to bližšie objasniť, ale má to v sebe čosi opojné a keď to správne vyslovíte, jazyk vám na začiatku slova splynie s podnebím ako pri ľúbostnom akte.

Nasledujú akože básnici o pár poschodí nižšie. Čo je to poézia? Rýmy, neeee? To, čo sformulujeme do rýmov, aby sme zdvihli náladu kámošovi, ktorým lomcujú vedľajšie účinky dospievania, kríza stredného veku alebo len tak ďalšie narodky. Gratulačné veršovačky tohto typu majú strašný dopad na psychiku. Ľudia na oslavách šalejú: „Boha, to boli dobré rýmy!“

Hm, akurát že dobrá poézia funguje aj bez rýmov. Keď cvála v rytme vášho pulzu a hrá s vami svoju zákernú hru, navodí vám presne tie pocity, ktoré si básnik želá. Pravidlo číslo dva – pokojne píšte gratulačné veršovačky, robím to aj ja. Nemyslím si však a vy si to, prosím, tiež nemyslite, že sme básnici.

A je tu suterén. Kde sa dostal tento svet? Je úplne v hajzli a my tam práve ideme. Rýmovačky umiestnené vo firemných a verejných záchodoch a možno aj inde, ale do záchodov patria aj tak všetky rýmovačky tohto typu. Na čo je táto kefa, to je vec istá. Použi ju, nech je po tebe misa čistá. Kristepane na nebi vysokom, to by som tam radšej videla, že „Upracte si po sebe zvyšky svojich sračiek pomocou tej špinavej kefy, čo je vedľa hajzľovej misy“.  Obvykle pri prečítaní takýchto a podobných nápisov si hovorím, že keby som bola básnik, tak tam nie som schopná sa vysrať. Proste to nejde. Poézia je dar na oltári bohom. Položíš naň všetko to, čo je vzácne a pekné a čojaviem ešte aké výnimočné. Ale nemôžeš sa  tam len tak vysrať. Preboha!

Dá sa ísť ešte nižšie? Hahaha, teším sa, že krútite hlavou. Vezmem vás za ruku a ideme spolu ešte hlbšie. Tak hlboko som už dávno neklesla. Neľakajte sa! Je to o anjelských predpovediach, automatickom písme, odkazoch zo záhrobia a to všetko často balené do veršov, lebo ľudia sa v poézií strácajú, boja sa povedať, že tomu nerozumejú, aby nevyzerali ako debili a preto padnú do osídiel klamárov, ktorí vedia akurát tak rýmovať.

Sedím oproti ženskej, ktorá sa hrá na veštkyňu, som v zlom psychickom rozpoložení. Píše na papier vo veršoch to, čo jej nadiktovali anjeli. Hovorí tomu automatické písmo a ja mám chuť jej dať automaticky jednu-dve po papuli. Uvedomujem si, že som v stave, kedy som manipulovateľná. Poéziu však stále rozpoznám, vonia mi inak ako ostatné slová. Viem, čo v nej má byť a čo nie. Prosím, neubližujte poézií a nerobte z anjelov mizerných básnikov. Veštici som zaplatila, ale už žiadnu z nich nechcem vidieť.

Tak, to boli básnici a tí, čo sa na nich hrajú. Stretla som aj takých, ktorí nenapísali žiadnu báseň a za básnikov ich možno považovať. Viem, je to čudné, ale keď som sa im pozrela do očí, vynoril sa mi známy pocit, že ma nečaká nič zlé za rohom a že môžem vykročiť a spoznávať ich krajinu. Nezaoberajú sa tým, ako ich serie svet a ľudia okolo nich, ale vidia ho v skutočných farbách. Hýrivých, bohapusto hriešnych, roztopašných a miestami smiešnych. Smejú sa z toho a nos sa im červená ako klaunom. Plačú dojatím a pohľad majú mazľavý ako utopenec vo fľaši. Keby písali básne, čítala by som ich. Ale všetkým básnikom sa to zrejme nechce. A možno sa len boja, že keď budú príliš úprimní, budú do nich ostatní strieľať. Veď ľudia strieľajú do kohokoľvek a strelili by aj do básnikov.