Marec – odmrzne ti palec. Veru, prvý jarný mesiac takmer za nami, takže konečne môžeme prestať pičovať, že je zima a začať najprv pičovať na alergie, a potom na teplo. Ale samozrejme nielen na to, ale aj na:
Ekonomika
Drive-in dane
Marec – mesiac knihy. Keby ste sa čudovali, prečo je marec mesiacom knihy a nie kníh, a že ktorá konkrétna kniha to teda je, tak podľa mňa ide o návod, ako vyplniť daňové priznanie. K tomu mám takú milú historku spred pár rokov. Využil som prevratnú novinku – elektronický formulár, kde som si nahádzal prijaté petrošekely, prelúskal sa všetkými položkami ako „príjmy z derivátových operácií“ alebo „náhrada za stratu času dobrovoľníka zapísaného v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu“. Elektronický formulár by mal byť nápomocný v tom, že by vám mal ukázať, kde ste to dojebali a dať správny výsledok. Ten môj to ale nejako odmietal spraviť. Neskôr som sa dozvedel, že táto funkcia je dostupná iba v internet exploreri. Nevadí, vyrátal som si to sám. Potom som si to uložil ako pdf-ko, aby som si to mohol vytlačiť. Následne som zistil, že mi to nejde otvoriť. Následne po tomto zistení prišlo zistenie, že otvoriť to nevie hocijaký otvárač pdf-iek, ale iba Adobe Reader. To je mimochodom program, ktorý je pomalý a škaredý a navyše asi dvadsať rokov vyzerá a beží rovnako, a aby to tak bolo, treba ho aktualizovať aspoň dvakrát do týždňa. Niečo jak daňový úrad.
No ale nejako sa mi to podarilo vytlačiť a aj podať. Keďže som vtedy bol ešte právnik, vedel som, že daň má byť zaplatená do konca termínu na podanie daňového priznania. Ale tu som narazil na ďalší problém. Akosi som nevedel nájsť informáciu o tom, že kam. Na webe daňového úradu nebolo nič také, že „prachy pošlite na tento účet a ako variabilný symbol uveďte rodné číslo odmocnené dĺžkou penisu v centimetroch“. Po browsovaní ich webu potom, čo som našiel asi všetko, vrátane ich obedového menu, deratizačného plánu budovy na Ševčenkovej a vystrihovačky figúrky Kažimíra, som sa dopracoval k položke „číslo účtu pre platenie daní z príjmov fyzických osôb“. A tak som to zaplatil tam. Vrátime sa po reklame...
O asi tri mesiace, keď som na to aj zabudol, mi volala teta z daňového úradu, že som sa po prvé pomýlil pri vypĺňaní daňového priznania (našťastie iba o pár centov a ešte aj v môj neprospech), ale hlavne, že som daň nezaplatil. Tak ja že zaplatil, ona, že kam, ja že na váš účet, ona že ktorý, ja že ten na webe, ona že to som nemal, ja že ale veď som musel, ona že nemusel, lebo že účet sa mi vygeneruje až po podaní daňového priznania a ja že ako som to mal vedieť a tak ďalej, tak sme sa dohodli, že prídem k nej, napíšeme nejaký papier, aby sa to preúčtovalo a opravíme to. Tak som teda išiel, teta preúčtovala, ja som podpísal, odišiel a asi po dvoch týždňoch mi doporučene prišiel list „potvrdenie o úhrade dane“. Koniec prvej časti...
O ďalšie dva týždne mi prišiel iný doporučený list, a síce „výzva na úhradu dane“. Nie nejakej inej, ale tej istej, o ktorej mi pár dní predtým poslali potvrdenie, že som ju zaplatil. Tak som urobil tú najjednoduchšiu vec, čo sa vtedy dala robiť. Zobral som kanister benzínu, pekne to tam polial od podateľne až po bufet, škrtol zápalku a ani raz som sa neobzrel. Skopíroval som ich vlastný list, že som dane zaplatil a poslal im ho. Na to mi oni poslali list, že ďakujú za kópiu svojho listu a je to teda vybavené. Efektivita štátnej správy zhrnutá v dvoch vetách.
No ale prečo to celé píšem? Veľmi som sa totiž potešil, keď som sa dozvedel, že všetkým neprehľadným, pridrbaným, nezmyselným, otravným, bizarným, zdĺhavým, nepružným, predraženým, komplikovaným, nepochopiteľným, absurdným, rozum zastavujúcim, mraky trhajúcim, byrokratickým turbochujovinám je teraz už koniec! Lebo daňové riaditeľstvo zaviedlo úplne prevratnú novinku – zodrať z kože sa teraz už môžete dať priamo z auta, takže ledva stihnete povedať „dve miliardy na digitalizáciu“. Ponížene ďakujeme!
Bratislava
Lanovkou na autobus
Vyzerá to síce neuveriteľne, ale Bratislava bude mať už o pár rokov autobusovú stanicu, ktorá by nemusela vyzerať ako kulisy k low budget post-apokalyptickému hororu z roku 1985, kde Rutger Hauer na obrnenej Karose uniká pred hordami zmutovaných zombie androidov z vesmíru. Teda možno, isté je len, že budeme mať najväčšie nákupné centrum na Slovensku a jeden z najvyšších motrokárňových mrakodrapov na Slovensku.
No a tu práve padá kosa na kameň úrazu. Ste HB Reavis a mesto vám predalo mrte lukratívne pozemky v centre Bratislavy, na ktorých môžete postaviť Nivy Mall a Nivy Office Park (niežeby ďalšie podobné sklobetónové chujoviny neboli, čo by si kabelou zo Zary alebo kartičkou od turniketu dohodil) a zrazu máte dva problémy. Po prvé, ten skurvený magistrát chce, aby ste tam postavili aj autobusovú stanicu. Tak si poviete, že „meh... no dobre“ a sľúbite im, že niekde medzi druhé a tretie podzemné podlažie vtrepete nejaké tie nástupištia (alebo iné miesta, kde ľudia štia) autobusov. Tým im môžete aj vysvetliť, prečo ste vlastne do projektu autobusovej stanice zabudli zakresliť práve tú autobusovú stanicu. Guľke ste sa vyhli, ale padli riťou do medvedej pasce, lebo hneď stojíte pred ďalším problémom.
Sofistikovanou dopravno-urbanistickou analýzou, vykonanou päťminútovým státím v dopravnej zápche na križovatke Karadžičova – Mlynské Nivy zistíte, že dopravná situácia je tam už teraz tak trochu fpiči a vyrátate si, koľko je trochu fpiči krát 73-tisíc štvorcov há-en-miek, cé-a-čiek a cé-cé-čiek plus 30-tisíc štvorcov zasmradených kubiklov. Pre istotu si to ešte vyrátate aj na kalkulačke, ale výsledok je stále rovnaký – úplne fpiči. A to je problém. Bude sa chcieť ľuďom chcieť čakať v zápche až od Mierovej, len aby si kúpili akciové skinny rifle? Zaplníme ofisy, keď motrokárne zistia, že sa tam východniari z Petržalky ani nedostanú? Budeme mať pre manažérov dosť heliportov? No a hlavne – keď to zistí magistrát, nebude od nás chcieť nejaké funkčné (a preto drahé) riešenie, napríklad predĺžiť električkovú trať alebo stoporiť nejakú mimoúrovňovú križovatku?
V takejto situácii nevyhnutne potrebujete tzv. žltého psa. Žltý pes je niečo na odvedenie pozornosti, ktorý vznikol tak, že jeden maliar zistil, že keď na svoje nie veľmi dobré obrazy niekam namaľuje malého žltého psa, ľudia na ne pičujú o dosť menej, lebo sa sústredia práve na toho žltého psa. Ja to používam takmer v každom článku. Napríklad teraz, lebo v skutočnosti bol ten pes možno biely, veď si to skúste vygoogliť a opravte ma keď tak v diskusii. No a v tomto prípade bude žltý pes lanovka z Mlynských Nív na začiatok Petržalky. Tá síce, čo sa dopravy týka, hovno vyrieši, no z mojich peňazí to nejde a svojský bratislavský architektonický štýl, tzv. postsocialistický vomitizmus* to už nijako nenaruší.
*to je, keď mesto vyzerá, ako keby pes zožral veľkú krabicu lega a polovicu vysral (pravý breh Dunaja) a druhú vygrcal (ľavý breh Dunaja)
Takže by mi to mohlo byť jedno. Len blbé je, že mimo rámec roztomilej turistickej atrakcie to vníma napríklad posledný žijúci člen kedysi známej kapely SDKÚ a toho času bratislavský župan Fresh-O. Síce je fajn sa zo svojho politického hrobu ešte sem-tam pripomenúť, no neviem, či práve takouto pridrbanou kampaňou na svojich fejsbukoch. Fresh-O, zrejme na Sulíkovom exceli a Kažimírovej kalkulačke, vyrátal, že pri kapacite lanovky 4000 ľudí za hodinu, to robí 3000 áut menej na moste Apollo. Tiež za hodinu t.j. každý cestujúci v lanovke je vlastníkom troch štvrtín auta, presne. A všetci z nich cestujú zásadne iba trasu Apollo – AS Mlynské Nivy. Takže Frešova predstava cestovania z Petržalky v roku 2020 je asi takáto:
- odstaviť auto na záchytnom parkovisku pri Apolle (alebo pri Sade Janka Kráľa alebo Ekonomickej univerzite, lebo pri plnom obsadení to bude musieť byť kurva veľké parkovisko)
- vtrepať sa do kabíny lanovky,
- rýchlosťou oslieho dvojzáprahu sa pretrtošiť ponad Dunaj,
- prísť na Nivy,
- ???
- Profit.
No nič moc, ale aspoň sme dostali odpoveď na prastarú otázku, a síce „Začne jebať v politike nakoniec všetkým?“ Áno. V každom prípade táto epizóda z obľúbenej zábavnej šou „Čo dokáže politik?“ má potenciál sa zaradiť k dnes už klasickým kultovkám ako:
„O tom, ako sme v Bratislave vyriešili problém s parkovaním tým, že sme ho spoplatnili“
„O tom, ako sme porazili terorizmus, keď sme sprísnili legálne ozbrojovanie“
„O tom, ako sme zlepšili postavenie plebsu tým, že sme mu zakázali nakupovať vo sviatok“
„O tom, ako sme chceli zlepšiť zdravie ľudí tým, že zrušíme povinné očkovanie.“
A bude toho určite viac. Zostaňte s nami.
Slovo mesiaca
Kým Uhrík po víkendovej debate rozsekal internety svojou takmer až chewbačiou obhajobou „ako by som mohol mať názor na holokaust, keď som ho nezažil?“, tak sme úplne zabudli na druhého hnedého Milana. Mazurek použil rovnaký „argument“ už pred rokom, keď sa ho pýtali zhruba na to isté. Ťažko povedať, či hranie sa na blbcov v ĽSNS skupinovo trénujú každé ráno pred čvachtaním sa vo vírivke a penetráciou glory hole vyrezanej uprostred Tisovho portrétu, alebo sú tam v tomto jednoducho prirodzení talenti. V každom prípade, bola by škoda nespomenúť tohto švárneho kysuckého junáka, najmä preto, že dal nedávno na svoj facebook (kam sa ale dá už pomerne ťažko dostať, keďže tam má ban asi 88% Slovákov) motivačné videjko, aké tu ešte nebolo. Teda vlastne bolo, ale to Miňo nemá ako vedieť, lebo šak keď Adolf na pervitíne hulákal z tribún, tak Milan vtedy čo? No nežil. Ja som zvládol asi 14 až 18 sekúnd, pretože Miňov špecifický prízvuk, ktorý znie, akoby si vybil v chrape zuby jednoručkou, keď dával cecky, alebo akoby zabudol prehltnúť jonťák, z toho robí čisté peklo aj pre otrlého diváka, no textový popis tiež stojí za to.
Milan I. Udatný sa rozhodol, že pohlavný styk s Aláhom a vyhrážanie sa ľuďom, ktorí dali zlý rating na jeho e-shop, ho už neuspokojuje a treba zabojovať za dôležitejšie hodnoty. A práve „hodnoty“ sú slovom mesiaca marec. Už sme mali národ a hodnoty sú jeho ešte generickejším upgradeom a je to taká pomyselná frcguma v peňaženke každého správneho politika. Spomenúť, ako chránite hodnoty, ideálne s prívlastkom tradičné slovenské, nie je nikdy na škodu, aj keď jediné, čo ste kedy mali tradičné slovenské, boli tie halušky s oštiepkom na straníckom sneme pred voľbami v roku 2012. No a Milanko to dal úplne na parádu. V úvode spomenúť Rímsku ríšu, to je základ. Aj keď je divné, že Milanko vie prd o tom, čo sa stalo na Slovensku pred 80 rokmi, zato o tom, ako zahučali starovekí Rimania, má prehľad, ako keby naťahoval mariána pod tógou ešte Caligulovi.
Ďalej je to už klasika ako z nazi binga – dekadencia, morálny úpadok, rodina, národ, osud národa, prežitie národa, mládež, náprava tohto stavu, morálne bahno, prinavrátenie hodnôt, bla bla bla... Samozrejme ukončiť to obľúbeným straníckym „Verný jebe, svorne naprd!“ je už len čerešnička na tejto hnedej torte. Aj keď by sa možno hodil nejaký aktualizovaný claim, ktorý by nepripomínal prvú republiku. Napríklad „Síce holé kokoty, no zato silné hodnoty!“ Honorár mi pošlite na paypal, kvôli daniam.
To som ale už odbočil. Vráťme sa teda k Miňom spomínaným hodnotám. Neviem ako on, ale každý, kto žil na Slovensku aspoň tak dlho ako zreje májová bryndza, už dávno zistil, že tradičné hodnoty tohto národa sú alibizmus, závisť, škodoradosť, lakomosť (hej, som pozeral prehľad donate za posledný mesiac, môžete sa hanbiť... niežeby ste sa iné mesiace nemohli) a pičovanie. A aspoň k tomu poslednému sa môžem hrdo prihlásiť a dovolím si podotknúť, že človek, ktorý si kúpi ojazdeného 5-kového bavoráka v zlatej metle by mal o hodnotách, a vlastne aj hocičom inom, týkajúcom sa dobrého vkusu, radšej držať pysk. Na smaž!
