Vtáčiky štebotajú, tie tri stromy, ktoré nepomrzli, stále kvitnú a topole, ktoré pred 40 rokmi vysadili všade komunisti, teraz všade vypúšťajú ten biely chumáčovitý jed. Áno, je tu máj. Obidva májové sviatky pripadli na nedeľu, a aby to bolo komplet na hovno, tak to vyzerá, že o chvíľu začne leto. Lebo aj kofola má novú letnú príchuť – melónovú. Marketingové oddelenie znova vyfúkalo tri lajny, kým zistilo, kam do slova melón vložiť sykavku pre šušľavého psa, takže máme teda kofolu meflónovú. Mohli dať broskyňovú alebo slivkovú, chuťový rozdiel by aj tak nikto nezistil, ale aká krajina, také reklamy. A nie sú jediní, komu drbe, šak kukajte.

Zo sveta

Ein Volk, ein Reich, eine Kinematografie

Titulok by mal byť asi skôr po francúzsky, ale v tomto jazyku viem povedať iba debušé a krém brilé, okrem toho francúzština je jazyk buzerantov. V každom prípade, nielen na Slovensku máme radi kvóty na domácu kultúru, ale zaviesť ich chce aj Európska komisia. A rovno na filmy, a to aj pre streamovacie služby ako netflix. Čo je dobrá správa, lebo to znamená, že politikom nejebe iba na Slovensku, ale aj zlá, lebo je rok 2016 a politici stále nechápu, ako funguje internet a čo znamená to prvé w vo www. 20% obsahu v Európe musí byť z Európy, čo už teraz netflix síce v pohode spĺňa, ale je lepšie mať na to nariadenie, okrem toho: "Jde o to, vytvořit rovné podmínky", vysvětlil na filmovém festivalu v Cannes v sobotu eurokomisař pro jednotný digitální trh Andrus Ansip. Ha..ha. Asi preto Frantíci chcú až 60%. Aha, a ešte je tu nápad platiť dane vo všetkých krajinách, kde sa obsah streamuje. To by nevymysleli ani Kozlík s Kažimírom.

V každom prípade, ja to celkom chápem, šak aj taký von Trier musí z niečoho platiť tie sado-maso salóny. Len toto nariadenie stále nezabezpečí, že európske filmy bude aj niekto pozerať. Možno by nebolo zlé založiť nejaký úrad, ktorý by kontroloval, či každý Európan je skutočný Európan a sleduje eurofilmy. Úradníci by mohli neohlásene kontrolovať, čo ľudia pozerajú. Normálne by vám zazvonili, vy by ste ich pustili do obývačky a že:

-Čo pozeráte?

-Oné... Améliu z K-martu.

-Myslíte Ameliu z Montmartru?

-Áno, toto.

-A pozeráte to od začiatku?

-Áno, pán úradník, jasné, od začiatku.

-Určite? Povedzte mi, o čom to je.

-Nó... je tam táto ženská, furt gúľa očami, kuká do blba a niečo si predstavuje. A potom tam všetci žerú bagety a šukajú.

Dramatická pauza, tikanie hodín....

-Hm... no dobre, to vám uznám.

 

Z domova

NRSR bude mať detský kútik

Začiatkom mesiaca otriasol verejnosťou šokujúci, otrasný, dych vyrážajúci prípad poslankyne Petrík, ktorý zároveň aj otvoril tohtoročnú (nečakane skorú) uhorkovú sezónu. Poslankyňu nepustili do rokovacej sály, lebo bola s malým deckom a na rokovaní môžu byť iba poslanci a osoby s povolením. Všetci vieme, aký shitstorm vie spraviť matka s malým deckom, takže si to Petrík samozrejme nenechala pre seba a kvôli tomu pomaly zasadala Bezpečnostná rada štátu. Akože hej, uznávam, batoľa v parlamente by asi nikomu neublížilo, takže zrejme len došlo k zrážke s byrokratickým SBS-károm, na druhej strane, SBS-károv do parlamentu nevyberajú podľa výsledkov testov z empatie.

Toto naštartovalo celospoločenskú debatu o postavení matiek v spoločnosti a zamestnaní, čo je super, pretože neexistuje problém, ktorý by nevyriešilo rozprávanie o ňom. Škoda, že sa v tej celospoločenskej debate nejako zabudlo na toto: „Prišla som tesne pred položením otázky ministrovi Richterovi. Mala som so sebou v šatke svoju Zorku, lebo som mala v pláne pobudnúť len 20 minút,“. Som si celkom istý, že by aj ostatné zamestnané ženy (aj muži, keďže som vždy za rovnoprávnosť) uvítali, keby si mohli odskočiť do roboty na 20 minút a dostať za to plný plat. Keď je tu nejaký mudrlant, ktorý by chcel oponovať, že poslanec predsa nie je full-time job, nech si rovno šľahne zákonom o rokovacom poriadku cez hánky, a potom si nalistuje § 63 a prečíta si: „Poslanec je povinný zúčastňovať sa na schôdzach národnej rady a jej výborov, do ktorých bol zvolený. Je povinný zúčastňovať sa aj na činnostiach, ktoré patria do ich pôsobnosti, ktoré mu národná rada alebo výbor určil alebo ktorými ho poveril.“ A keďže sa to volá hodina otázok a odpovedí, nie 20 minút otázok a odpovedí, tak je podľa mňa celkom jasné, koľko času tam má poslanec drepieť na riti. Takže môj návrh na najbližšiu spoločenskú diskusiu by bol asi tento: Nepreplácame tých 150 lenivých mamrdov tak trochu?

 

Celebrity

Tiborovi zase ide

Kremeľ, slnečné popoludnie. Prezident Vladimír Vladimirovič Putin rázne prechádza po kancelárii, dupot jeho topánok sa odráža od stien a jeho hlas dávkuje slová do mobilného telefónu s kadenciou kalašnikova:

-Tak povedzte, že tanky tam síce boli, ale nie s našou oficiálnou podporou.

-Áno, pán prezident... Ale nebudeme vyzerať amatérsky, keď ani nevieme, kde sa nachádza naša vojenská technika?, ozve sa roztrasený hlas na druhom konci linky.

-Už som povedal.

-Áno, pán prezident, rozumiem, pán prezident. Prepáčte, pán...

Prezident stlačí tlačidlo ukončenia hovoru. Pri vedení informačnej vojny je každá sekunda drahá. Zrazu pocíti zvláštny pocit v črevách. Znepokojí ho to. Už od raného detstva funguje jeho trávenie úplne bezodpadovo, napriek tomu pocit nutkania ísť na veľkú potrebu má stále častejšie.

S povzdychom sadá na záchodovú misu, nápor na hrubé črevo je stále silnejší. Po niekoľkominútovom boji sa ozve čľupnutie, ktoré Vladimírovi Vladimírovičovi svojou intenzitou pripomína výbuch Cár bomby. Postaví sa a hodí pohľad do záchodovej misy.

- Bľjať! Zase ty???

Z misy naňho hľadí ježišovská tvár Tibora Eliota Rostasa, jedného z príslušníkov slovenského oddielu Trolovacej divízie. Jeho oči sú plné radosti a očakávania, ako oči dieťaťa pred vianočným stromčekom. Nesmelo prehovorí:

- Do... dobrý deň, pán prezident!

 

Keby Vladimír Vladimírovič vedel prejaviť emócie, tak by teraz prevrátil očami. Znudene prehodí:

-Vravel som ti, aby si ma tu neotravoval!

-Ale pán, prezident, ja som iba...

-Zmizni, suka!

Najsilnejší muž (nielen našej) planéty stlačí tlačidlo splachovania a Tibor Rostas stihne vydať iba slabý výkrik, ktorý pripomína jeho dávne časy v hudobnej formácii Shellwoy, kým zmizne v odpade. O chvíľu ho pripomínajú iba vintage lenonky vznášajúce sa na vodnej hladine septiku.

 

Nuž, bakalár má asi skúškové, Pavliš asi fakt emigroval (buď virtuálne na vk.ru alebo reálne niekam na Kamčatku), našťastie sa ozval ďalší ľudový zabávač. Tibor I. Bdelý má po kratšej odmlke, keď sme sa už báli, že ho vymkli na majáku, ďalšie záchvaty akútnej narcisitídy. Treba ale uznať, že teraz to má fakt ťažké. Tak sa snaží a ten svoj boj proti chazarským diablom stále prehráva. A navyše teraz dostal ďalšiu ranu priamo do egočakry. Týpka, ktorý zbiera jeho verejne prezentované výlevy (a on tomu, chudák, hovorí stalking), pozval prezident na kávu a laskonku a ešte mu poďakoval za dobrú robotu na poli odhaľovania extrémizmu. Akože uznávam, niekto, kto poukazuje, aký som debil, za to dostane pochvalu do pracovného zošita od prezidenta, kým ja tomu svojmu prezidentovi všetkých Slovanov™ akurát ucpávam hajzel, to by asi nasralo aj mňa. Ale ja by som si to nechal pre seba. To Tibor zasa nie, on je štedrý a o svoj egabôľ sa poctivo rozdelí. A aby tej veľkorysosti nebolo málo, tak Tibor poskytne Kiskovi aj priestor vo svojom časopise. A to už je čo povedať, lebo ako vieme, Kiska je len americká bábka, čítač Bútorových prejavov a scientologický úžerník, tfujha!

Inak kedysi mi vŕtalo hlavou, čo furt kurva tejto alternatíve voči zdravému rozumu na Kiskovi tak strašne vadí. Tu je infografika.

Ale potom mi to došlo. Požičiaval prachy sockám, ktoré nemali tri kilá na televízor za polovičný úrok ako v banke a oni si v tom televízore potom mohli pozrieť Fica, ako Kiskovi nadáva do úžerníkov. Okrem toho založil charitu, čiže pomáha úúúplne cudzím ľuďom.  A ešte k tomu nielenže sa nestrká do zvierača Putinovi, ale úplne jasne povedal, že Slovensko by malo patriť na západ. No povedzte, je tento človek vôbec Slovan???

 

Slovo mesiaca

A v súvislosti s Tiborom si dáme aj slovo mesiaca. Buzeranti stále nerozvrátili rodiny a neukradli deti, moslimovia neodsekli hlavy, nepokrájali ich do kebabu a nezaliali ich jogurtovým dresingom a aj diktátu Bruselu sa boja iba v netflixe. A to je pekne naprd, lebo aj v mesiaci lásky potrebujeme hejtovať a niekoho obviňovať za naše skarhané životy. Našťastie sú tu mimovládky. To sú organizácie, ktoré majú jedinú úlohu – robiť zle! Ako, to neviem, ale podstatné je, že niektoré berú peniaze zo zahraničia, a to nie je dobré, lebo... oné... tiež neviem. Ale to je jedno, pretože úplne najhoršie je, že mimovládky ovplyvňujú verejnú mienku. A chápete, dnes ovplyvníte verejnú mienku a zajtra si budú deti pichať toluén do očnej buľvy. No dobre, ani toto neviem. Aby to bolo ešte jasnejšie, tak proti mimovládkam je aj vyššie spomenutý Tibor, ale pritom mu nevadí sockovať 2% z daní a to isté Slovutný vymieľač. Najväčšia mimovládna organizácia, ktorú dokonca platíme všetci a ovplyvňuje verejnú mienku asi najviac, tzv. cirkev, im však vôbec nevadí. To asi najlepšie vystihuje slávny citát Krištofa Kolumba, keď mu povedali, že miesto, kde zapikoval Santa Mariu, nie je India: „Tak to som z toho kokot“.