Pôvodne: 02/2013
Keby som tu teraz napísal vetu „Abdikujúci pápež uviazol v snehovej kalamite po ceste na oslavy sv. Valentína“, mal by som sumár všetkých udalostí uplynulého týždňa a mohol by som to zabaliť. A ak by som doplnil, že počas cesty si dal kebab do ruky, mal by som podchytený aj ten týždeň predtým. Ale popri dôležitých udalostiach, akými sú ukončenie pracovného pomeru generálneho riaditeľa Church Inc. a sneženie vo februári sa dejú aj iné veci, o ktorých sa oplatí informuvať.
Povinná kvóta slovenskej hudby
Tak napríklad také kvóty na hranie slovenskej hudby v rádiách. Zhruba pred rokom som to už načrtol, no aj zavrhol, no medzitým som zabudol, že iniciatívni hujerovia s blbými nápadmi sú aj v takom OĽANO (inak táto skratka bohviečoho mi znie ako taká írečitá slovenská nadávka, niečo medzi papľuhom, fľandrou a korheľom). Ako napríklad nejaký Jozef Visku-pič, podľa ktorého sa v slovenských rádiách hrá málo Elánov, Desmodov a Nounejmov, takže by nebolo od veci uzákoniť, že sa ich bude hrať viac, konkrétne 30% všetkej hudby. Že kvóty sú nebezpečná hovadina* je asi každému jasné, no pretože som človek, ktorý rád rýpe, pozrel som sa na to bližšie. Keďže pravica a ľavica je na Slovensku čisto teoretický konštrukt a je mi jedno, či mi niekto vykotí pred dvere hnoj z modrého alebo červeného kýbľa, nasratý budem rovnako. Nemohol som tento brilantný nápad preto veľmi povrchne zvaliť na národno-socialistické snahy o ochranu našej svojstojnej a zvrchovanej národnej piesne pred inváziou zákerného imperialistického hudobného kúkoľa a mandelínky zemiakovej.
*Kvóty. Elegantnejšie riešenie, ako znásilňovať prirodzený beh vecí prikázaním, aby fungovali inak, zatiaľ nikto nevymyslel. Je určite potrebné mať napríklad viac žien v politike a na vysokých manažérskych postoch, tak hoďme z brucha nejaké číslo, koľko by ich tam mohlo asi tak byť a je to. A hlavne vôbec neuvažujme o možnosti, že sa tým ženám do politiky vlastne čo ja viem... vôbec ísť nechce. Ale sufražetky z Bruselu predsa za uvažovanie nikto neplatí. Pritom práve politika je asi jediná sféra, kde by som kvóty akceptoval, ale nie genderové, rasové alebo etnické, ale povedzme, že by bolo fajn, keby v zákonodarnom a vládnom zbore bolo menej zmrdov, tak maximálne 30 %. Ale je mi jasné, že je to naivná predstava, pretože jednak zmrdizmus sa nedá často presne a účinne odmerať, ale hlavne ktorý normálny človek by sa dobrovoľne hrabal do politiky?
Podrobná analýza dôvodovej správy
Tak som si teda prečítal dôvodovú správu k návrhu tohto užitočného zákona. Keby ste nevedeli, čo je dôvodová správa, tak je to taký text, ktorým predkladateľ návrhu zákona vysvetľuje, prečo sa napríklad zase novelizuje niečo, čo sa novelizovalo minulý utorok. A keďže tento text je verejný, nenájdete tam skutočné dôvody ako povedzme, že „Kažimrd si zase kukal grafy naopak, chýba nám 27 miliárd, potrebujeme tieto štyri nové dane“ alebo „Jirkovi klesol zisk v autoservisoch, musíme zaviesť povinné svietenie cez deň a zimné gumy“. A z tohto dôvodu sú tam väčšinou rôzne bizarné a často zábavné argumentačné kotrmelce, logické lapsusy a výrokové nedostatky.
Tak hneď v úvode je napríklad toto:
„V súčasnosti má systém kvót zavedených viac ako 20 štátov, z toho 12 členských štátov Európskej únie.“
Argument „majú to aj inde“ je naozaj neotrasiteľný, minimálne dovtedy, kým si neuvedomíme, kde všade to nemajú. Hint pre pána Visku-piča: ak chceme zistiť, kde všade to nemajú, zoberieme počet všetkých štátov na svete (ak nevieme spamäti, použijeme google) a odrátame počet, kde to majú, v tomto prípade dvadsať. Sme šokovaní týmto zistením a s neveriacim výrazom v tvári odchádzame na dumpingovo lacný fernet do poslaneckého bufetu.
Ale jasné, že to nemôže byť jediný dôvod, že kvóty sú najsamsuper, preto:
„Účelom návrhu zákona je podporiť rozvoj kultúrnej a jazykovej diverzity a zároveň posilniť národnú identitu tak, že sa poskytne priestor pre umeleckú tvorivosť a prejav v slovenskom jazyku.“
Diverzita je najviac, preto chceme na Slovensku viac slovenčiny, no logické.
V tomto duchu sa to nesie aj ďalej, tentoraz v kontexte tzv. prínosov:
„Prínosy regulácie obsahu vysielania možno vnímať tak v rovine kultúrnej, ako aj ekonomickej. Očakávanými prínosmi z kultúrneho hľadiska sú najmä:
a) kultúrna rozmanitosť,
(podporou hudby jednej krajiny)
b) vytvorenie priestoru pre tvorbu s domácim obsahom,
(ten priestor tu teraz asi nie je)
c) ochrana kultúry,
(kultúru treba chrániť, aby nám náhodou neochorela a nemuseli sme ju dať utratiť)
d) pridaná hodnota z hľadiska slovenského jazyka,
(v čom spočíva pridaná hodnota v jazyku? Asi v tvorení nejakých nových slov, napríklad ja som práve vymyslel slovo koslanec – vzniklo z „kokot“ a „poslanec“)
e) lepšie vnímanie národnej identity a kultúrnej a jazykovej rozmanitosti,
(rozmanitosť už máme pod písm. a), ale teraz ju budeme ešte aj lepšie vnímať, a to sa oplatí)
f) podpora miestnej kultúrnej tvorby,
(no dobre)
g) ochrana a podpora kultúrnej identity na regionálnej a celoštátnej úrovni.
(to už bolo)
Dôležitejší bude asi predsa len ten ekonomický prínos. Preto chápem aj nadšenú podporu zo strany slovenských hudobných legiend (pri obidvoch týchto slovách si predstavte ironické úvodzovky), ako napríklad slovenského pop-rockera s naštiepenou lebkou, ktorý 20 rokov nevydal pesničku. Tiež by som bol rád, keby som už po zvyšok života nemusel ani prstom pohnúť a tantiémy by mi chodili na účet, veď ten liter single-maltky denne a dvanásť Cohiba dútnikov stoja pekné prachy. Na druhej strane by som sa možno trochu hanbil, keby som vedel, že moje šity sa hrajú len preto, lebo sa hrať musia. Ale hanba by bola aspoň dobrá zámienka dať si ďalšieho panáka.
No ale sranda nekončí pri dôvodovej správe. Ak ste si totiž mysleli, že tento zákon by mohol mať za následok to, že sa bude hrať viac B-complex-ov, Blue Motion-ov alebo Stroon-ov, tak ste samozrejme vedľa. Dokonca aj ten úžasný Peter Bič Project, ktorý síce silno pripomína eurodance spred 15 rokov, ale všetci sú z toho na práškový cukor, lebo to znie strašne zahranične (terminus technicus), sa bude stále hrať iba 15-krát za deň. Ibaže by „Hey now“ premenovali na „Tuto ľaľa, teraz“. Lebo podľa návrhu zákona:
„Pôvodné hudobné dielo v slovenskom jazyku na účely tohto zákona je hudobné dielo s textom vytvorené v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte...“
Chápete, hudba rovná sa vlastne text. A hudba s chráneným označením pôvodu a prívlastkom slovenská môže byť pokojne aj z Azerbajdžanu. Hlavne to musí byť po slovensky. To mohol naozaj vymyslieť len nejaký oľano.
Ale takto to vlastne dopadá vždy, keď sa ide podporovať hocičo slovenské. Aj propagácia slovenských výrobkov sa rieši nariadením, koľko ich má byť na poličke v pomere k zahraničným, namiesto podporovania domácich výrobcov napríklad daňovými úľavami. Alebo povedzme znížením DPH-čky na potraviny, tak aby polovica Slovenska neutrácala svoje smiešne platy v Györi, Hainburgu a Nowom Targu. Ale tak hlavné je, že Kuly bude mať nový Hummer, Ďurinda koženú bundu, Kirschnerová balerínky, Pocisková podprsenku a Viskupič zárez na poslaneckej lavici, takže win-win.
