Minule sme si písali o tom, ako vyzerať, že sa vyznáme v žranici, a vzhľadom na prekvapivý ohlas a riťobôľ, kvôli ktorému všetkým foodies takmer zvädol mangold a rozvarila sa quinoa, dnes pokračujeme, a síce o tom, ako sa vyznať v komplikovanom svete skysnutého hrozna.
Prečo? Nuž, všetci určite máte aspoň:
- jedného kamaráta, ktorý celý život do seba drúľal štvorité borovičky, brzdil ich čapovanou dvanástkou a jediné nealko, ktoré si dával, bola pondelková ranná Smecta a tabletka vyprošťováku, a z ničoho nič vás „šokuje“ správou, že mu pri preventívke zistili, že mu bilirubín vystreľuje až do miechy a že mu lekár prikázal urýchlene prestať piť a vy na to „Čooo ti jebe? a čo budeš teraz robiť?“ a on na to „Prechádzam na víno!“,
- jednu kamarátku, ktorá vlastne nepije, len sem-tam si dá dva-tri... násť pohárov Iršaiu a vyzerá v pohode, až kým jej neprepne, nezačne sa vyzliekať, potom na trištvrtehodinu nezmizne, nedvíha mobil a keď sa vráti, tak vám vypičuje, že čo sa do nej staráte a že nie, fakt nejde domov, lebo teraz hrajú jej pesničku, potom sa treskne do hlavy, zosunie v kúte na zem, rozreve sa a s rozmazanou maskarou sa vás spýta „Prečo som taká piča?“... a na druhý deň vám povie „Ja neviem, čo to včera bolo, šak som mala len víno.“*
*v prípade, že takéto osoby vo svojom okolí nemáte, ste touto osobou vy
Takže ako vidíte, pitie vína je, na rozdiel od pitia hocijakého iného druhu alkoholu, oveľa viac spoločensky akceptované a dokonca sa považuje za akýsi prejav štýlu, sofistikovanosti, úrovne a elegancie. V niektorých kultúrach sa dokonca považuje za záľubu. Heheh, no...
Víno sa v podstate delí iba na dva druhy – také, ktoré vám chutí a také, pri ktorom si poviete „fuj, dpč!“. Ale s týmto žiadny dojem neurobíte a budete vyzerať ako úplne bežný alkáč na diéte. Preto treba o sebe vytvoriť imidž človeka, ktorý vie, čo pije. Zabudnite na pochybný dvojmesačný kurz someliérstva kúpený na zľavomate, vyznať sa vo víne je oveľa ľahšie, než to vyzerá, a to z jednoduchého dôvodu – nikto vlastne nevie, ako víno chutí. Slovami najvýznamnejšieho filozofa a učenca novoveku Bernarda Blacka z najlepšej epizódy Black Books: „No one is willing to admit that wine doesn't actually have a taste.“ Ale ak mi stále neveríte, existujú desiatky štúdií, z ktorých vyplýva, že ani tí najznámejší degustátori nevedia rozoznať drahé víno od lacného a dokonca ani biele od červeného (stručne napríklad tu).
Dnes si slofíčka prosfištíme hneď na začiatku, lebo ich budem používať v texte, tak aby ste z toho neboli debili:
bukét – vôňa vína (treba si uvedomiť, že vínny žargón je niečo jak právnická angličtina, t.j. triviálnu vec nemôžeme označiť bežným slovom, ale nejakým pridrbaným patvarom, preto víno nemá vôňu, víno má bukét)
cibéby – uschnuté plesnivé hrozná (ale akože nie plesnivé plesnivé, ale tak dobre plesnivé, za veľa peňazí)
kuvé – zmes rôznych odrôd vína, vlastne jak rezané pivo, ale je to víno
ľadové víno – keď ste hnilí obrať si vinohrad a necháte ho zmrznúť a to, čo vám zostane, pozbierate až v zime a predávate v dvojdecových fľašiach za 5-násobok ceny bežného vína
suché – označuje nízky podiel zvyškového cukru v hroznovom mušte, po slovensky kyslé (viď. explikáciu pri prvom slovíčku),
polosuché – furt kyslé
polosladké – ani kyslé, ani sladké, jednoducho humus
sladké – výnimka z pravidla, sladké víno je v tomto prípade fakt sladké
neskorý zber – je to sladšie jak suché a o dosť drahšie
chránené označenie pôvodu – takto by ste mali mať istotu, že víno z Modry je fakt z hrozna, dopestovaného v Modre a nie zo zhnitých jabĺk dovezených nákladným vlakom z Albánska; mali by ste...
triesloviny – humáč zo šupiek a stoniek, často bývajú horké alebo trpké, keď vám pri pití skrúti hubu do tzv. makovníka, tak je to často práve kvôli vysokému obsahu trieslovín
chvostík, dojazd, dochuť – to, čo cítite v ústach ako posledné.
No a ako teda posúdiť chuť niečoho, čo chuť nemá? Jednoducho, všetko je to o (auto)sugescii, presvedčivosti a správnej dávke snobizmu. Po prvé, víno delíme na biele a červené a od toho sa odvíjajú aj všetky jeho charakteristiky. Existuje síce aj ružové, ale to bolo na Slovensku módne tak pred troma rokmi a teraz ho pijú už len hipsterské bukvice v San Martene.
Biele je vždy ľahšie, preto prívlastkami ako „ľahké, vzdušné, jemné, živé, svieže, diskrétne, iskrivé“ nič nepokazíme. Teda okrem tokajského, lebo to je ťažké a je sladké, aj keď je suché. Čo už, Maďari.... Na 99% v ňom každý uuuurčite spozná kvetinové tóny, ľubovoľné citrusové a tropické ovocie, med a čo ja viem... vanilku. Biele sa pije vychladené a platí rovnica, že aká farba vína, taká farba jedla, čiže biele víno – biele jedlo. Ale nie akože krupicová kaša, ale biele mäso, ryby, cestoviny, atď. Obľúbené druhy sú Šardoné, Rulandské biele / šedé (po taliansky Pinot neviemčo), Iršai, Veltlín, Tramín červený (WTF?) alebo Devín (lebo slovenské biele vína sa volajú podľa hradov a červené zase podľa riek, tento interesting fact budete určite potrebovať na machrovanie). Rizling si dajte iba doma, v spoločnosti nad ním ohrňte nosom, máte na viac.
Červené sa pije teplé a je silnejšie. Nie nadarmo sa hovorí, že chlapom rozťahuje cievy a ženám nohy. Prívlastky: robustné, plné, sýte, výrazné, prenikavé, intenzívne, zemité, korpulentné. Cítime v ňom lesné, bobuľové a sušené ovocie, orechy, čokoládu, škoricu. Odrody: Kabernet, Rulandské modré (alias Pinot Noir, lebo noir znamená čierny, áno, ani mne to nedáva zmysel), Dunaj... pri Frankovke platí to isté čo vlašákovom Rizlingu, t.j. tým sa dorážame len doma.
Na Slovensku máme celkom dobré vína, čiže na rozdiel od jedla, iba bohapusté pičovanie, že sa tu nedá nič dobré kúpiť, nám kredibilitu vinárskeho gourmeta nezaručí. Musíme však ostentatívne nadávať na veľkovýrobcov ako Matyšák a Pavelka a víno kupovať zásadne vo vinotékach za trikrát vyššie ceny ako v supermarkete. Raz za čas sa musíme dobrovoľne nechať osrať a za drahé vlezné sa zúčastniť vínnej cesty, t.j. tlačiť sa s ostatnými zúfalcami vo vínnej pivnici a čakať v šóre, aby nám majiteľ nakvapkal do pohárika presne tri kvapky rovnakého vína, aké nám nakvapkali už štyria predtým a špekulovať, ako to spraviť, aby sme to nevypili na jeden hlt a na záver si kúpime jednu fľašu strašne drahého vína, premáhame sa, aby sme ju nevypili už cestou odtiaľ, ale doma si ju odložíme na „naozaj špeciálnu príležitosť“ a potom nám ju náš kamarát aj tak omylom otvorí, keď sa prídeme o tretej ráno doraziť na byt, polovicu vyleje na koberec a druhú exne a pol hodinu vygrcá. No veru, veď ako povedal Rasťo Rogel „In vino veritas et aequitas“. Na zdravie.
