Podľa výskumu britských vedcov, články s číslovkou v názve majú oveľa väčšiu čítanosť, než bez nich a vraj najefektívnejšie pôsobí práve číslo 10. Preto som ho dal aj do nadpisu, aj keď v skutočnosti je tvrdení, ktoré ma serú iba päť. No a čo? Klikli ste a prachy sa ako obvykle nevracajú, muhaha!
1. „To sa môže stať iba na Slovensku!“
Na Slovensku sa väčšinou deje prd. Výnimočne ale môže nastať situácia, že sa udeje niečo vážne. A vtedy je načase urobiť si na to názor a verejne ho prezentovať. No a čo môže byť lepší názor, než generická univerzálna výroková mantra „To sa môže stať iba na Slovensku“? Tým sa skutočne nedá nič pokaziť. 36 % prítomných uznanlivo zahmká, 24,7 % explicitne vysloví „áno, máš pravdu!“ a keď budete mať veľké šťastie, ozve sa niekto, komu sa tiež niečo stalo a tiež na Slovensku. Pobili sa dvaja chlapi? To sa môže stať iba na Slovensku! Pobila sa celá krčma? No jasné, typické Slovensko! Autonehoda? Agresívni slovenskí šoféri! Ozbrojená lúpež? Slováci! Zemetrasenie v Indonézii? Zase Slov... aha, tak nič.
Nooo a teraz si dáme faktografické okienko. Na svete je momentálne 195 krajín. Takže tvrdiť, že všetko zlé sa deje len na Slovensku a všetko dobré zase len hocikde inde, je tak trochu pičovina. Vedecky povedané. Jediné, čo je fakt typicky slovenské je takéto pripečené zovšeobecňovanie (irónia úplne zámerná).
2. „Mám zmysel pre humor, ale...“
Ide o podobnú kategóriu výrokovej logiky ako „nie som síce rasista, ale...“. Pri prvej čiarke v tomto súvetí si odhryznite špičku jazyka a lahodná pachuť oxidujúcej medi v ústach vás snáď privedie na iné myšlienky. Pretože za „ale“ nikdy nič dobré v týchto prípadoch neprichádza. V tomto prípade nejaké otravné moralizátorské klišé. Ste veriaci a z náboženstva by sa sranda robiť nemala? Omyl. Ste východniar a vtipy o východniaroch vás urážajú? Váš problém. Ste žena a vtipy o ženách sa vám zdajú sexistické? A čo? Ste rusofil a za každý vtip o Putinovi požadujete aspoň tri o Obamovi? Mosí jebac, ne? Ste srdnatý psíčkar, vegán alebo mamička na materskej? Tak... uf, radšej nič.
Podstatné je, že urazenosť je len váš problém a vtip sa volá preto vtip, lebo má pobaviť. Keby to bolo inak, tak by sa to nevolalo vtip, ale čo ja viem... úplne inak. Takže sa pokojne aj nezasmejte, aj urazte, ale svojím zaprdeným mentorovaním nekazte zážitok ostatným. Lebo pravda ja, že:
Keď si nemôžeme robiť srandu zo všetkého, nemôžeme si robiť srandu z ničoho.
(Comic sans si doplňte v textovom editore)
3. „A čo deti...?“
Kto by sa nebál o to, čo je na svete najcennejšie? Krehkých, nevinných, jemných, čistých a nepoškvrnených démonov z hlbín pekelných, našich najmenších... naše deti. Narodia sa s autodeštrukčným zariadením na hlave, ľudovo nazývaným fontanela (čo je názov jak pre latino-jazzové vokálne duo) a ani potom to nie je lepšie. Hocikedy sa im môže niečo stať. Konkrétne čo? Čo je viem, spadnú do kanála bez poklopu, spália si paprče na sklokeramickej platni, vybijú si zuby na kolobežke alebo ich ukradnú rovno z pieskoviska juvenilno-justičné eurolesby. Možností je veľa, ale určite nie toľko, ako si vo svojich hlavách predstavujú ich rodičia. Preto uplatňovať argumentum ad infantum (to som práve vymyslel) v aj tej najbanálnejšej situácii, to je trochu silná káva. Samozrejme, bez kofeínu, veď pomyslite na deti.
Trochu tých emócií a hystérie síce ešte nikoho nezabilo, ale zase odtiaľ-potiaľ. Napríklad na domovej schôdzi sa rieši, že si dáte bránu na magnetický kľúč, aby vám do pivníc nechodili jebať somráci. V tom sa ozve nejaká profesionálna matka s tým, že „ale ja nemôžem chodiť dole otvárať dvere, ja mám malé dieťa™“. Ja teda neviem, ako to funguje, ale keď sa mama vzdiali od dieťaťa na určitú vzdialenosť, pretrhne sa astrálna pupočná šnúra a dieťa imploduje? „A kontajnerové stojisko nemôžete dať za dom, kam budem chodiť s deťmi?“ To je fakt taký problém? Veď so psími hovnami sa snáď môžu hrať aj o päť metrov ďalej. Ale asi tomu iba nerozumiem, lebo...
4. „To pochopíš, keď...“
...to pochopím, až keď budem mať vlastné deti. By sa núkalo povedať. Alebo keď ma zaujíma, prečo penzisti musia chodiť na nákupy práve v rannej špičke, to zase pochopím až keď budem aj ja starý. Ja by som to síce chcel pochopiť už teraz, lebo veď ani SMER – sociálna rektokracia mi nezaručí, že sa staroby dožijem. Ale na čo sa zasierať s argumentmi, faktami a vysvetľovaním, keď to stačí odbiť tým, že na pochopenie niečoho, na čo nemám vysvetlenie, je ten druhý príliš mladý / starý / bezdetný / single / zadaný / biely / čierny / muž / žena alebo mainstreamovými médiami vymytý židofašista na výplatnej listine CIA? Takže sa dozviem hovno. Ale keď tak rozmýšľam, možno je to aj lepšie.
5. „Je mi ťa ľúto.“
Tento obľúbený blahosklonný slovný obrat všetkých trtkov, ktorí si myslia, že vyzerajú oveľa sofistikovanejšie a inteligentnejšie, než keby mi rovno povedali, že som zakomplexovaný kár, je skutočným, prašanom povýšenectva zasneženým vrcholom konverzačného umenia. No tak aby bolo jasné, ja fakt netrvám na tom, aby ma každý, kto má dieru do riti, nejako veľmi ľutoval. Lebo čo ja mám z toho, že ma vraj ľutuje niekto, kto ma vôbec nepozná? Odpoviem si sám: nič.
Keďže mi chýba do rozsahu tzv. dlhého článku ešte asi jeden odsek, tak napíšem aj referenčný diskusný príspevok, ktorý by k tomuto článku mohol vyzerať asi takto:
„Ja teda mám zmysel pre humor, ale tento článok je úplné dno. To sa môže stať iba na Slovensku, že niečo takéto normálne zverejnia. Toľko vulgárnosti a nadávok, vám nedošlo, že to môžu čítať aj deti? Autora je mi fakt úprimne ľúto, ale snáď to celé pochopí, keď dospeje.“
