Ako všetci viete, obľubujem žáner postapokalyptiky, a keďže v uplynulom období som čo-to z tohto oného prečítal, rozhodol som sa niektoré knižky zrecenzovať, a to konkrétne štyri. Teda prečítal som toho viac, napríklad ešte Spad od Kotletu, ale zistil som, že si konkrétne z toho nepamätám ani prd. Čo je tiež v istom zmysle recenzia... Tak si dajme radšej tie, ktoré si pamätám:
Miroslav Žamboch: Zakuti v oceli
Žamboch bol vždy v tieni slávnejšieho Kulhánka a väčšinou právom. Jeho knihy nie sú zlé, len im vždy chýba nejaký wow moment, ktorý by vás donútil si nejakú jeho knihu obľúbiť natoľko, že by ste sa k nej vrátili. Okrem toho, Žamboch je multižánrový spisovateľ, a keď napíše fantasy, tak to nikdy nie je úplne fantasy a scifi zase nie je čisto scifi. Takisto Zakuti v oceli nie je klasické postapo, ale žánrovo to má najbližšie asi k dieselpunkovému westernu. Teda kniha nie je vhodná napríklad pre tých, ktorí dieselpunkové westerny nemajú radi. Apokalypsu tu spôsobí umelá inteligencia a roboti, ktorým vyhoria nejaké kontakty, no samotnej skaze sveta sa kniha nejako nevenuje. Zo slova postapo si berie práve to „post“ a odohráva sa už dosť dávno „potom“, keď svet už vlastne normálne funguje, len trochu inak ako teraz. Ľudia žijú ako rodina z Domčeku v prérii, no inak používajú stroje, veď aj jedným z hlavných hrdinov je vlastne tank a jeho posádka. Okolo nej sa točí aj celý dej – tank sprevádza konvoj bohviečoho z mesta A do mesta B a zase do mesta C, potom sa to samozrejme poserie a hlavný hrdina – mechanik tanku, to musí všetko napravovať.
Problém je, že to má skoro 500 strán a často sa tam deje tak trochu hovno. Na druhej strane, má to celkom zaujímavú atmosféru, lebo Žambochovi sa podarilo vytvoriť celkom zaujímavé univerzum, takže aj to hovno, keď sa deje, tak sa to nečíta úplne zle. Čo je ale horšie, tak po čase sa kniha začne akoby opakovať – sú tam veľmi podobné dejové situácie, väčšinou zlí boti niekoho unesú a treba ho ísť hľadať, až kým sa to dotrmáca do konca, ktorý je ale zase celkom slušný, má to twist aj šecko a dá to tomu celému trochu väčší zmysel. Ak by to bolo o tretinu kratšie, bolo by to o dosť lepšie, takto 5/10.
Jedného dňa ľuďom začne kúrovať na hlavy ešte viac ako obvykle a začnú sa medzi sebou celkom krvavo márovať, chlomaždiť a vôbec páchať podobné pestvá, až kým všetci nezomrú. Teda takmer všetci. Komu nepreplo, ten sa musí schovávať, lebo okrem krvilačných magorov z radov ľudí sa do toho pripletú aj emzáci, ktorí si ľudí chcú zotročiť a bohviečo ešte. To nie je úplne nezaujímavá zápletka konca sveta, len škoda, že je tak debilne realizovaná. Teda začína to sľubne, no už po chvíli zistíte, že sa to vlastne nedá čítať. A síce preto, že autor sa z nejakého dôvodu rozhodol, že do knihy dá každej postave vlastnú dejovú líniu, čo by v pohode mohlo fungovať, keby tam boli tri hlavné postavy a nie desať. Čiže dve strany čítate o Radkovi, ktorý sa schováva v telocvični, potom preskočíte na Veroniku, Petra, Simonu a (pridaj asi tak ďalších 8 typických českých mien), a keď sa vrátite znovu k Radkovi, tak už vôbec neviete, ktorý to kurva vlastne je (lebo okrem rozličných mien sa Vácha vysral na to, aby dal postavám nejaký popis). Možno som príliš dementný, aby som uchopil takýto autorský postup, alebo to je možno nejaký nový žáner 4D knihy, kde je čitateľ rovnako fpiči ako postavy v knihe, ale čítať to bolo fakt utrpenie. A to je celkom prúser, lebo keď ani neviete, ktorá postava je ktorá, je vám úplne jedno, ako to s nimi dopadne, a keď je vám jedno, ako to s nimi dopadne, tak vám chýba jeden základný element survival postapo trilerov, a síce totok oné... napätie.
Autor sa ale nevysral iba na postavy, ale aj na samotný dej. Už som spomínal, že koniec sveta je v knihe sprevádzaný príchodom mimozemšťanov. O tých vieme tiež holý oný, čo by ale nemuselo prekážať, keby sme ich pôvod a zámery odhaľovali spolu s postavami, ale hovno. Ak aj je v knihe nejaký zaujímavý nápad, tak ho autor načne, rozbabre ako Perný mravenisko a nechá tak. Napríklad je tam scéna, keď jedna z postáv (asi Radek... alebo Petr?) zbadá na oblohe nejaký mimozemský organizmus, ktorý vyzerá ako chlpatá vzducholoď, ako niečo vypúšťa na zem. Ide bližšie, aby sa pozrel a zisťuje, že sú to slizké dvojmetrové červy. Tak sa zľakne, ujde a... to je vlastne celé, už sa k tomu nikto nikdy v knihe nevráti. Zvyšok je klasické postapo klišé – sme hladní, je nám zima, nemáme kde spať a všetci nás chcú zabiť (pri mužských postavách) a znásilniť (pri ženských). Koniec je rovnako o hovne, no oceňujem, že autor už v názve prezradil, kam sa asi chcel týmto dielom dostať. Ak máte radi predohru bez následnej jebačky alebo vtipy bez pointy, tak choďte do toho, inak 2/10.
Vedeli ste, že Joe Hill sa vlastne volá Joe Hill King a je to Stephena Kinga syn? Pravdepodobne áno, je to napísané na prebale každej jeho knihy. A rovnako ako starý King, aj mladý King píše knižky, a to hlavne horory. Ohnivý muž je ale aj postapo. Zápletka: svetom sa začne šíriť pleseň, z ktorej vás nesvrbí iba medzi prstami na nohách, ale po čase vás začne páliť aj inde a neskôr to dopadne tak, že zhoríte. Doslova. Epidémia samovznietení, to sme tu tuším ešte nemali a je to fakt slušný základ pre katastrofickú zápletku. Oheň sa totiž vie rozšíriť rýchlejšie, než Kollárov genofond a z jedného samovznieteného chudáka ľahne popolom celá ulica. Hlavná hrdinka Harper pracuje ako zdravotná sestra, takže sa logicky nakazí tiež a navyše zistí, že je tehotná. To celkom blbo znáša jej muž (spoiler alert!), ktorému z toho prepne a chce ju zabiť. A nielen on, lebo rýchlo sa zistí, že šírenie takejto choroby najlepšie zastaví guľka do hlavy, takže Harper sa musí schovať. Čo sa jej podarí v jednej náboženskej reholi, ktorá ukrýva všetkých nakazených. Ale to sme iba v prvej tretine knihy. Neskôr zistíme, že náboženský fanatizmus je ešte horší, než akákoľvek smrteľná choroba a že Harper sa dostala z dažďa pod odkvap (koniec spoileru).
A tak ďalej... má to vyše 600 strán, takže je tam toho celkom dosť. Joe Hill ale vie písať, takže aj napriek rozsahu zobraných Havranových FB statusov som sa ani trochu nenudil. Okrem toho, že vie Hill písať, tak vie nejakým spôsobom vytvoriť naozaj silnú depkoidnú beznádejnú atmosféru (to platí asi pre všetky jeho knihy). Svoje postavy Jožo Hora pekne dusí a keď už to vyzerá, že by im konečne mohol trochu uľaviť, tak ich vzápätí hodí do ešte väčších sračiek ako predtým. A tak to má byť. Spracovanie nákazy je, hlavne v prvej polovici, vykreslené tak, že z toho správne zviera riť bez toho, že by príliš zachádzalo do ezo-religiózneho bulšitu, ako sa to často stáva jeho fotrovi. Aha, a na rozdiel od svojho fotra vie napísať aj koniec, ktorý vyzerá zmysluplne a nie tak, že ho naklepal 5 minút potom, čo mu volal vydavateľ, či nezabudol na zajtrajší deadline. 8/10.
Richard Brenkuš: Sabotáž na okraji vesmíru
Slovenské postapo je vždy dôvod na skepsu, ale toto celkom prekvapilo, našťastie v dobrom. Začína to ako klasická bunkrová jednoaktovka – atómové bum, bum, zdrhneme pod zem, o 20 rokov neskôr... No a o 20 rokov neskôr máme hlavného hrdinu, ktorý v obrovskom bunkri predáva trávu a práve sa chystá zabiť konkurenčného dílera, keď obyvateľom bunkra niekto zabúcha na bránu. Zvonku. Za dverami je obrovský zmutovaný týpek, ktorý tvrdí, že má stroj, ktorým dokáže preprogramovať univerzum, a tým pádom obnoviť zemeguľu tak, aby sa ľudia už nemuseli krčiť pod zemou a žrať prasopotkany (také zviera v knihe fakt je).
Tu to začína byť zaujímavé, lebo postapo klasika sa mení trochu na hard scifi. Možno ste už počuli teórie o tom, že vesmír je hologram a s nimi pracuje aj dej. A hologram musí mať aj vysielač a vysielač sa musí dať preprogramovať. Len ho treba najprv nájsť – to už naznačuje, prečo sa kniha volá Sabotáž na okraji vesmíru a nie napríklad V zovretí prasopotkanov. No a odklon od klasických postapo šťaniek, sračiek a roxorov (napriek tomu, že Brenkušovi sa podarilo vytvoriť celkom funkčný a komplexný postapo svet) mi celkom sadol a prichytil som sa, že ma to vlastne dosť baví. A bolo vidieť, že sa bavil aj autor pri písaní, nie je to také super vážne, ako by sa očakávalo, a pekne to odsýpa. No len potom príde finále. Pamätáte sa na taký vtip zhruba z obdobia priemyselnej revolúcie, keď si rabín zavolá celú rodinu k smrteľnej posteli, že im chce niečo strašne dôležité povedať, oni prídu, obkolesia ho, on povie: „Všetko je inak.“ a zomrie? No tak tu je nakoniec tiež všetko inak, a nie som si istý, že ako presne. A prečo. Hlavná postava z ničoho nič otočí o 180 stupňov a čo sa rieši na 300 predchádzajúcich stranách, sa zneguje asi na piatich, a zrazu je koniec. A nie som si istý, či som ho dobre pochopil, čo ma dosť znervóznilo. Ale aspoň som mal pár minút o čom rozmýšľať. Takže 6/10.
