Na termináli v Eidkjøsene (honosný názov pre jednu zastávku a štyri parkovacie miesta) mám pred návratom do mesta akurát dosť času na odbavenie premrznutých ľudí a otrieskanie ľadu zo stieračov. Pohnem sa načas a samozrejme, pri výjazde z terminálu musím čakať na dve dobiehajúce baby. Aspoň poďakujú, čo ich podľa mojej súkromnej štatistiky radí do zhruba dvadsiatich percent populácie.

Prvé kilometre idem po hlavnom ťahu, ktorý nepatrí pod mesto, ale štátnu správu ciest, a teda je aspoň prepluhovaný. Aj keď tiež nie bohvieako; zastávkové zálivy pluh buď úplne ignoroval alebo ich raz narýchlo prešiel, aby sa nepovedalo. Aj pri najväčšej snahe do nich zamanévrovať trčí moje pätnásťmetrové monštrum zadkom do jazdnej dráhy, čo v kombinácii so začínajúcou rannou špičkou znamená, že si za sebou ťahám moju vlastnú dopravnú zápchu. Mimochodom, v niektorých mestách rušia zastávkové zálivy a nechávajú autobusy stanicovať uprostred cesty úmyselne, ako opatrenie na skľudnenie dopravy. Nie som síce vyštudovaný dopravný expert, ale mám o tomto prístupe pochybnosti; byť na mieste autistu zaseknutého za busom, po troch-štyroch zastávkach by som bol asi všetko, len nie kľudný.

Klientela hustne, stojím na každej zastávke a ukazovateľ času odjazdu na displeji pokladne sa nevyhnutne začína vzďaľovať realite. Jazdné doby sa na 42-ke dajú stíhať bez problémov; keď ale musím zastavovať a naberať ľudí, začne sa to komplikovať.

Na rozdiel od slovenského systému, kde si dopravca s objednanými kilometrami robí, čo chce, v Nórsku obvykle tvorí grafikony objednávateľ – v prípade Tromsa krajská organizácia Troms Fylkestrafikk. Nobina len odjazdí to, čo jej nadiktujú. Osobne som bol veľmi dlho zástancom tohto systému, obmedzujúceho kreativitu dopravcu na minimum. Môj názor formovali skúsenosti so slovenskými dopravcami, ktoré – česť výnimkám – trpia pokročilou vždysatorobilotaktotídou a až v roku 2017 opatrnými nesmelými krôčikmi pomaly vstupujú do dvadsiateho storočia. Lenže nórsky opak fachidiocie a SADistickej cochcárne je, že o doprave rozhodujú politicky dosadené figúrky, ktoré môžu byť odborníci alebo aspoň ochotní nechať si odborníkmi poradiť, alebo to môžu byť titulom z muzikológie postihnutí sheldoni ukotvení v realite asi ako minister Gumidžús Gajdoš. Fiasko s nákupom hybridných ekorároh naznačuje, o aký prípad ide v Tromse.

A chronometráže na linkách ako 42 alebo 28 to len potvrdzujú. Zodpovedný kanclkokot si trasu linky prešiel akurát prstom po mape a informácie o jeho fyzikálnych možnosiach autobusov čerpal z filmu Nebezpečná rýchlosť. Výsledky jeho práce sú ešte nepoužiteľnejšie ako priemerný slovenský politik, a to už je čo povedať, keďže tí sa hodia akurát do učebníc biológie ako ilustrácia, že je možné otehotnieť po análnom sexe.

Po pár kilometroch odbočím do útrob suburbie, kde je asi kilometrový kus ulice vyhradený len pre autobusy. Je široká akurát pre jeden voz a pod vrstvou snehu ukrýva starý stvrdnutý ľad. V normálnych mestách sa ako prvé ošetrujú ulice, po ktorých premáva verejná doprava, v Tromse panuje mentalita "busy majú pieskovače a reťaze, takže na ne serieme ako na placatý kameň". Prepluhujú to tu možno okolo tretej, ak im medzi kávou a olovrantom zostane voľná chvíľka.

Meškám už sedem minút a tak je len samozrejmé, že presne v strede úseku stretnem protiidúci bus. S teplými slovami na perách zabrzdím (pričom sa bus dobrých päť metrov šmýka so zablokovanými kolesami), navolím na prevodovke spiatočku a so zapnutými výstrahami cúvam skoro sto metrov k miestu, kde sa vieme obísť.

Za volantom druhého busu sedí Ibrahim, s ktorým som bol na kurze. Veselo mu zamávam a na oplátku sa dočkám chladného pokývnutia; ešte stále sa na mňa hnevá. Počas kurzu sme sa bavili o filmoch a ako by sa k nim na nete dalo bezplatne dostať, samozrejme len za účelom zhotovenia si legálnej záložnej kópie. Poradil som mu pirátsku zátoku a bit torrent, akurát som ho zabudol upozorniť, aby si dal bacha, či naozaj stiahol to, čo chcel. Netušiac nič zlého, pustil svojím deťom (5 a 7) upirátenú Snehulienku, odišiel si do kuchyne po niečo pod zub a keď sa vrátil, jeho ratolesti práve s otvorenými ústami sledovali, ako zlú kráľovnú dépéčkujú jej urastení ebenoví bodyguardi. Z nejakého dôvodu to má za zlé mne. Neviem prečo, ja som nedépéčkoval nikoho.

Vymetiem predmestie a vrátim sa späť dolu k hlavnej ceste, vedúcej k mostu na hlavný ostrov. V tomto úseku máme vlastnú cestu vedúcu paralelne s hradskou, a tak si spokojne frčím v oblaku prašanu a smejem sa autistom stojacim v kolóne, keď sa z bielej opony pred busom zrazu vynorí čosi veľké, hnedé a rohaté. Zblednem a šliapnem na brzdu, vnútornosti razom premenené na puding. Krátko po mojom prvom príchode do Nórska som v hmle zrazil losa a nebol to príjemný zážitok; odvtedy mám zo zveriny fóbiu. Našťastie idem sotva štyridsiatkou a Volvo hladko zastaví asi päť metrov pred sobom, stojacim s naklonenou hlavou a zvedavým výrazom priamo v strede cesty. Pár metrov za ním po cyklochodníku pomalým znudeným krokom kráča zvyšok stáda, asi šesť-sedem kusov, s výrazom dedinských babiek na ceste do kostola. Nárazový vietor a husté sneženie akoby ani neregistrovali. Pozerám na ne ako kocúr na robotický vysávač – v pustatine ďaleko od mesta vídavam stáda často, ale aby sa špacírovali priamo cez predmestie, to je pre mňa novinka. Bohužiaľ mi mozog rozmrzne príliš neskoro a kým vylovím z kasírtašky telefón a zapnem foťák, paroháče kyvkajúc hlavami pokojne prejdú pomedzi stojace autá na druhú stranu cesty a zmiznú v tme. Podľa toho, čo vidím v zrkadle, som z päťdesiatky ľudí v buse jediný, pre koho to bol zážitok.

O tri minúty neskôr sa už šplhám na most. Má vyše kilometra, stúpa z úrovne hladiny do výšky 41 metrov, preklenie plavebný koridor a potom klesá späť. Za jasných dní prinúti výhľad na okolité hory a tyrkysovomodrú vodu zálivu turistov chniapať po foťákoch a híkať v šiestich jazykoch. Teraz vidím pred sebou len rozmazanú radu červených svetiel blikajúcich v horizontálnom snežení, keď vietor rýchlosťou dvadsať metrov za sekundu ženie vločky ponad nízke zábradlie kamsi do tmy. Jeho nárazy mi hojdajú autobusom sem a tam, volantom mi v ruke šklbe a napoly čakám, že to so mnou švihne ponad zvodidlo dolu do zálivu. Limitná rýchlosť vetra pre prejazd mostom je 28 metrov za sekundu, potom ho zavrú, až kým sa počasie nezlepší. A keďže je to jediný prístup z/na ostrov Kvaløya, môžete tam zostať zaseknutý celé hodiny. Možno aj dni.

Štvorprúdovka vedúca od letiska k tunelom do centra je už prepluhovaná, ale bohužiaľ aj upchatá autami, a kým sa prepracujem cez kruhový objazd na terminál, meškanie vyskočí na desať minút. V centre je to už štrnásť. Na konečnej mám medzi spojmi deväť minút, ergo budem zmeškaný už z východiskovej zastávky. Udržujem si kamenný ksicht, ale u duchovnej huby mám penu.

A cestujúci mi tiež nijako nepomáhajú. Najprv idú dva kusy typického Nóra, čo má na všetko čas. K autobusu pristupuje zásadne vychádzkovým krokom, peniaze alebo čipovú kartu vytiahne, až keď naňho príde rad, hoci stál pred dverami pol minúty. Potom keď dostane lístok, namiesto toho, aby odkráčal dozadu, stojí pri mne a s glaciálnou rýchlosťou si odkladá mince z výdavku po jednej.

Exemplár B je pán nóblhóch, ktorý sa nezníži k tomu, aby akokoľvek komunikoval s plebsom, bez slova hodí na pultík dvestokorunáčku a kuká ako Havran do Nového Času. Spýtam sa ho, čo si teda želá, a on urazene zahlási, že „no snáď obyčajný dospelácky, nie?“. Fajn, dostane ho a dokonca bez poznámky o absencii krištáľu v mojich guliach.

Za ním príde druhý mameluk, urobí to isté, ja mu vytlačím dospelácky a on začne škriekať, že je honør - invalidný dôchodca. Keď chcem vidieť preukážku (ktorú, ako dobre vie, mi má ukázať automaticky, zvlášť keď okrem alkoholických žiliek vyzerá ako dokonale zdravý štyridsiatnik), pol minúty loví po všetkých vreckách a pritom si hundre čosi o zasraných cudzincoch, že to nie je normálne a že toto svet nevidel a že on je platiaci zákazník. Pravdepodobne chce vyvolať konflikt; tento typ sociek, čo sú vďaka vrelému vzťahu k alkoholickým nápojom up to and including brzdová kvapalina honørmi od prvého dňa dospelosti to robia radi. Ich obľúbené obete sú členovia personálu v supermarketoch, busoch a fast foodoch. Na rozdiel od cudzinca v krčme im ani po spŕške najhorších vulgarizmov obvykle nerozbijú papuľu na prvočiniteľe a chlapík ide domov do svojho krpatého, ponožkami a starými prdmi páchnuceho komunálneho bytu spokojný, lebo sa aspoň chvíľu necíti  ako to úplne najmenšie zo všetkých hovien plávajúcich vo Veľkej Záchodovej Mise Života.

Môj tretí mesiac v Nórsku som po desiatich minútach alkoholizovanej prednášky o „skurvených cudzincoch“ vypenil a v záchvate sociálneho darwinizmu som lámanou, ale o to expresívnejšou nórgličtinou špecimenovi vysvetlil, že jeho kriplolístok je z troch štvrtín dotovaný z verejných peňazí, rovnako ako celý jeho rozšafný životný štýl seladóna smrdiaceho o ôsmej ráno ako mesiac mŕtva vydra utopená v sude Koskenkorvy. A aj vďaka daniam tých skurvených cudzincov si profesionálni paraziti ako on môžu dovoliť za celý život neprekrížiť slamku krížom a napriek tomu nechcípnuť kdesi pod mostom. Ale časom som si voči podobným elementom vybudoval imunitu a dnes na nich reagujem kamenným ksichtom. Ak je niektorý paznecht moc hustý, bez slova vytiahnem mobil a vyťukám 112, čo ho obvykle zarazí v rozlete, bo si je dobre vedomý následkov policajného záznamu na výšku jeho sociálnych dávok. Keď mu takto kruto a škodoradostne odopriem možnosť dobre sa pohádať, pravdepodobne mu ako highlight dňa zostane len strčiť penis do kelímka First Price marmelády a pohladať niekde túlavého psa, čo mu ho pozlizuje.  Keby som nebol cynická obluda nihilistické monštrum, možno by mi ho bolo aj ľúto.

Tretí nastupujúci mi pchá do ruky kreditku napriek tomu, že sa v našich busoch kartou platiť nedá a ani nikdy nedalo. Snaha bola – keď som ešte pracoval v Nettbusse, firma plánovala dať do mestských busov terminály, na ktorých by stačilo pretiahnuť kartu čítačkou. Nórsky úrad pre dátovú bezpečnosť ale trval na riešení so zadávaním PINu. Tým pádom bol s projektom ámen, pretože transakciu trvajúcu tridsať sekúnd na hlavu si môžete dovoliť v diaľkáči, ale určite nie v MHD, ak teda nechcete ísť krížom cez mesto sedem hodín. Čakal by som, že dospelý svojprávny jedinec má viac než dostatočnú mentálnu kapacitu toto pochopiť a zariadiť sa podľa toho; lenže v Nórsku sú všetci špeciálne snehové vločky a každý jeden sa tvári, že to, že oni nemajú peniaze na cestovné, je vaša chyba a tým pádom váš problém. Tento  nie je výnimka.

„A teraz mám akože robiť čo?“

Pokrčím ramenami. „No, môžete si stiahnuť do smartfónu našu aplikáciu, v nej sa dá platiť kartou. Je v play store aj...“

„Ja nemám smartfón!“ vybrechne. Je mi jasné, čo odo mňa chce počuť, ale má smolu. Keby sa choval ako normálny človek, bol by som náchylný vziať ho bezplatne, už len kvôli počasiu. Ale moja kvóta tolerancie voči ľuďom brechajúcim po mne ako besný čokel je na dnes vyčerpaná.

„No, tam za rohom je bankomat. Ďalší autobus ide o desať minút.“ Chvíľu so sebou bojujem, ale neodolám: „Aj keď v tomto počasí asi bude chvíľu meškať.“

Šokovane na mňa vytreští oči a v tom momente je mi jasné, že tento to veru neskúšal prvýkrát. Aspoň chápe, že hádať sa by bolo kontraproduktívne a vystúpi, pičujúc ako papagáj po zrážke s mucholapkou. Zavriem dvere a dupem na plyn. Spolu päť kusov som odbavoval štyri minúty.

Na ďalšej zastávke mi týpek vynadá, že kde sa flákam. Nevidím, aké je jaevla počasie?

Po výjazde z centra mi substrátu našťastie už len ubúda a zápcha je teraz v opačnom smere. Lenže meškanie aj tak nedobehnem a keď nakoniec prídem na konečnú na Skattore, mal som byť už desať minút preč.

Medzičasom sa rozvidnilo, ale nie je sa veľmi na čo dívať. Zasypaný haldami bieleho snehu pod olovenosivou oblohou vyzerá svet trochu ako negatív seba samého, a na severnom horizonte vidím nad morom čierňavu. Ďalšia dávka sneženia nie je ďaleko.

Hore stúpaním na začiatku trasy mi to ide podstatne horšie ako ráno. Cesta je už vyjazdená a oteplilo sa, miestami už vidieť ľad. Aj s uzávierkou diferenciálu a zdvihnutou zadnou nápravou kolesá občas prehrabnú. Prehodím si prevodovku do manuálu, šplhám sa stálou rýchlosťou na nízkych otáčkach, sypúc si pod seba piesok a už som skoro hore, keď mi oproti vyletí druhý autobus. Podľa nepísaného pravidla by ten, čo ide zhora, mal zastaviť, aby som nemusel brzdiť v stúpaní, mohlo by sa totiž stať, že sa už nepohnem.

On si však vytvára vlastné pravidlá. Niektorí hovoria, že ako jediný človek v histórií očakával španielsku inkvizíciu, a že raz zničil etiópsky vojenský vrtuľník mačkou hodenou do zadného rotora. Ja viem iba toľko, že sa volá Abdika... Abdilqua... no proste kapitán Adidas. A letí ako kokot. Zaregistrujem záblesk bielych zubov vycerených v širokom úsmeve a mávajúcu ruku, potom okolo mňa preletí ako F-15 na forsáži a len o pičný chlp mi nezoberie zrkadlo. To už zúfalo korigujem následky úhybného manévru, keď sa kolesá na pravej strane ocitli mimo spevnený povrch. Zadkom vozu prudko cukne doprava a nadol. Dlaňou ruky prehodím volič prevodovky späť do automatu, aby zaradil jednotku – kým by som sa tam zo šestky preklikal ručne, už by som bol hore kolesami – a hreším pri tom tak kreatívne, že keby ma mama počula, musela by sa obracať v hrobe víriť v urne.

Našťastie sa kolesá ocitnú späť na ceste a Volvo napreduje ďalej. Dokonca aj starý agnostik ako ja vie, kedy je namieste poďakovať všetkým svätým; utriem si z čela pot a idem ďalej.