Chodiť s mojim mužom na huby je zážitok, pretože on huby nezbiera, on ich objavuje. Nebude predsa obyčajný hubár, ktorý s nutkavým pocitom svrbenia v zadku prelieza celý les, aby potom frajersky zamával pred očami chlapov v krčme plným košom húb a víťazoslávne si dal naliať dvojitého panáka od krčmára, ktorého jediný kontakt s hubami je mykóza na nohách. Takéto správanie sa dá čakať od potomkov pravekých zberačov. Okrem nich existovala ešte kategória lovcov a určite aj špeciálna kategória pravekých objaviteľov, len na to ešte britskí vedci neprišli. A môj muž je ich potomok. Prejavuje sa to tak, že v lese neloví a nezbiera, ale vyhľadáva a obdivuje huby, zastaví sa pri červených muchotrávkach a prihovára sa im, že aké sú krásavice, až očervenejú ešte viac a bodky im od prekvapenia odpadnú. Keď objaví niečo nové, nozdry sa mu zachvejú vzrušením a hneď zisťuje, či je tento exemplár jedlý a ak áno, koľkými vidličkami je označený v jeho starom atlase. Viac vidličiek, viac Adidas.

Keď sme začínali s týmto investigatívnym zberom húb, poznali sme len pár druhov a postupne sa nám rozširovali obzory. Raz sme našli mimoriadne veľa nových jedincov. Večer sme ich porovnávali s obrázkami v atlase a bedlivo skúmali ich znaky, ktoré by nás presvedčili o tom, že neskončíme v tom lepšom prípade kŕčovito zaseknutí v hajzľovej mise, zavýjajúci ako vlkodlak na žiarovku a v horšom ako nové prírastky v transplantačnom centre na listine čakateľov na novú pečeň. Nakoniec sme uzavreli výskum s tým, že všetko sú to jedlé kúsky, ktoré použijem na gurmánsku večeru.

Z vlastnoručne nazbieraných húb varím ohromne rada. Vezmem do rúk  veľký dubák s klobúkom, z ktorého sa kúsok odlomil a spomeniem si, že to je ten, kvôli ktorému som sa po riti zviezla dolu kopcom plným lístia a pristála na ňom. Alebo táto obrovská bedľa, o ktorej som si z diaľky myslela, že bude už stará a vysušená, ale nakoniec sa z nej vykľula dažďom vytuningovaná šťavnatá fešanda  a ja som sa tešila, že sa mi oplatilo ku nej vyštverať, kks, to je aká životná filozofia, Božanka approved.    

Nakrájala som všetky tie krásne huby vrátane detsky rozkošných šampiónov, ktoré sme našli na lúke a chvíľu sme váhali, či nejde o batoľatá muchotrávky zelenej. Atlas húb a rozum nás presvedčili, že nie. Gurmánska večera voňala a chutila vskutku dobre.

Keďže som bola vtedy tehotná a na huby som si netrúfla, všetko do seba natlačil muž a chválami nešetril. Požiadala som ho so smiechom , že ak neprežije tento hubársky test, nech mi ešte predtým napíše odporúčanie, že som bola skvelá manželka. S vyplatenou životnou poistkou a jeho odporúčaním budem mať hneď lepšie vyhliadky na vydaj.  

Sranda prestala v momente, keď mi oznámil pred spaním, že mu je ťažko od žalúdka. Nasledujúci rozhovor nie je záznam pôvodného a aj celá udalosť môže niesť známky malých nepresností, nakoľko bola v tom čase zdokumentovaná len strohými lekárskymi správami. Je to len môj pokus o rekonštrukciu skutku, ktorý sa, aké prekvapenie na Slovensku, naozaj stal.

„Ako ťažko, miláčik? Búši ti aj srdce?“

„Malo by?“

„V prípade otravy muchotrávkou zelenou sa to tak prejavuje. Plus k tomu malátnosť.“

„Hm… Srdce mi fakt búši, počujem ho jasne a cítim čudnú slabosť. Ale to možno len preto, že si ma vystrašila.“

„Nechcela som ťa vystrašiť, prepáč. Otrava muchotrávkou zelenou, však vieš, tie malé šampiňóny, čo mohli byť aj baby muchotrávky, sa prejavuje aj tak zhruba až po desiatich hodinách, tak to písali v jednom článku. Toto by bolo skoro.“

„Ty si čítala nejaký článok o otrave muchotrávkou zelenou?!“

„Samozrejme, pre istotu, keby sa začalo niečo diať, aby som vedela, o čo ide. Jed sa vstrebáva do tela osem až dvanásť hodín. Človek cíti pri otrave hubami slabosť, malátnosť, zimnicu, búšenie srdca a vraj je bledý, asi taký, ako si teraz ty… Preboha, ty si ale fakt  veľmi bledý.“

„Bledá tvár sa hlási u náčelníčky apačov. Čo by som ešte mal cítiť? Hlavne ma neznervózňuj, lebo sa už potím.“

„Neuveríš, ale jeden z príznakov otravy  je aj ten, že otrávený sa potí. Dokonca v článku píšu, že sa lepkavo potí. Môžem skúsiť, či sa na teba prilepím?“

„Toto už nie je sranda. Strašne sa potím a pyžamo sa mi lepí na telo.“

„Hlavne pokoj, drahý, je to hlúposť. Nič ti nemôže byť, keďže sme huby dôkladne kontrolovali a porovnávali.“

„Veď áno, snažím sa byť pokojný. A čo bolo ešte v tom článku?“

„Tuším sa farba kože z bledej mení na žltú. Ktovie, prečo na žltú. Možno taký výstražný signál ako na semafore, že pozor, buď pripravený, niečo sa deje.“

„Hahaha. Ja nechcem byť žltý. Veď vieš, že mi čína nechutí a joga mi nejde.“

„Však ty ani nie si žltý. Si taký bledý, ako keby si sa menil na ducha.“

„Duch? Tvoj obľúbený film. Ja ťa ale neprídem objímať, ale každú noc ťa budem strašiť za to, že si ma otrávila.“

„Otrávila?! Huby sme kontrolovali obaja a boli určite jedlé. Teda, aspoň sme boli o tom obaja presvedčení.“

„Mne je ale zle. Aj fyzicky a už aj psychicky. Už nemám ani chuť do života.“

„Fakt? Tie huby ti ale chutili. Zjedol si obrovskú porciu. V prípade, že by tie malé biele potvorky boli muchotrávky zelené...“

„To akože záleží na množstve jedovatých húb, ktoré som zjedol? Čím viac som zjedol, tým viac si užijem pohrebnej muziky?“

„Páči sa mi, že vieš žartovať aj v takejto vyhrotenej situácií. Bavím sa… “

„Ja sa práve prestávam... Dúfam, že sa rána dožijem.“

Ráno šiel nevyspatý muž z posledných síl do práce, v ktorej sa aj tak nedokázal sústrediť na nič. Pozeral na plochu monitoru a videl ju ako smútočné parte. Od žalúdka mu bolo stále nevoľno a nedokázal nič zjesť.

Ešte predpoludním mi telefonoval, že sa musí zastaviť u lekára. Vraj stále cíti, že mu búši srdce a krvný tlak skáče ako naspídovaná veverička. Hospitalizovali ho s podozrením na otravu hubami a ja som musela doniesť do nemocnice zvyšok jedla, ktoré ostalo v chladničke.

V nemocnici ostal dva dni, počas ktorých mu urobili rôzne vyšetrenia a okrem kolísavého krvného tlaku mu nič nezistili. Prípad otravy hubami sa uzavrel ako nevoľnosti po ťažkom jedle. Krvný tlak má dnes môj muž v absolútnom poriadku, zvyšuje sa mu len, keď ho ja alebo deti naserieme.

Odvtedy viem, že psychika je strašná sviňa. Myslíš si, že ju máš pod kontrolou, pekne v chlieviku a pritom ti ona už vyvalila dvere a ryje tvoju záhradku aj s kvetinkami, aj s chuťou do života. A práve preto, že je taká sviňa, som rada, že mi život prihral takúto udalosť, lebo všetky ďalšie udalosti, ktoré nastali v mojom živote potom, boli ovplyvnené týmto poznaním. Boj so sviňou psychikou som zatiaľ vždy vyhrala. Tak nejako som si vždy hovorila, že treba veriť hlavne tomu, že veci nikdy nie sú také zlé, ako ich vidíme alebo z nejakého debilného dôvodu chceme vidieť. A môj muž je vďačný osudu, že prežil a to napriek tomu, že som sa vraj pokúšala úkladne ho zabiť psychickými zbraňami (nerobia to náhodou mužom všetky ženy?!).