Na úvod si povedzme, čo som si o holotropnom dýchaní (HD) myslel ja a potom sa dostaneme k tomu, čo to naozaj je.

Prvýkrát som o tomto čude čítal v nejakom dávnom čísle Respektu, kde bol článok venovaný človeku, ktorý to celé vymyslel a rozpracoval. Ten pán sa volal Stanislav Grof a rozpíšem sa o ňom neskôr. Vždy som si myslel, že moje čítanie s porozumením dosahuje vysoké skóre, ale táto príhoda odhalila niečo iné.

 

Niekedy na začiatku tohto roka som sa dostal do povážlivého psychického rozpoloženia, básnik by to nazval Wertherov syndróm, psychiater akútna stresová porucha, no a po našom – bol som úplne v riti. Svoj stav by som prirovnal k váze, ktorú niekto hodil na zem a črepy sa márne rozfŕkli po celej izbe.

V tomto rozpoložení sa mi vybavil spomínaný článok, dostal som inšpiráciu a začal gúgliť. Hovorím si – také to relaxačné predýchavanie, trošku meditácie a pokoja, to mi nezaškodí... poležím si na deke, popočúvam nejaké indické starodávne pesničky a možno aj mandalu nakreslím. To ma dá znovu do formy.

Stanislav Grof (*1931) je psychiater a neurovedec českého pôvodu, ktorý od roku 1967 pôsobí v USA. Ten chlapík mal vždy dosť neortodoxný prístup – už v ČSSR začal výskum pôsobenia psychedelických látok na mozog človeka, jeho vedomé a nevedomé úrovne. Za základ svojich teórií pojal premisu, že psyché človeka je silne ovplyvnené prenatálnymi zážitkami, priebehom pôrodu a ranými fázami vnemov. Na to aby sme sa dostali až do týchto vrstiev potrebujeme cestovať – používal výraz psychonautika, kedy sa za pôsobenia rôznych veselých substancií vieme vrátiť v čase a vedomí.

Jeho mantrou sa stal dietylamid kyseliny lisergovej, známy tiež pod skratkou LSD, s ktorým urobil významné experimenty v tomto smere. Treba povedať, že práca tohto pána podliehala a dodnes podlieha silnej kontroverzii nielen v odborných kruhoch. Ale je pravda, že sa napríklad podieľal na výskume vplyvu mikrodávok LSD a podobných látok pri liečbe štandardných duševných chorôb ako bipolárna porucha a podobne. Dnes sa tento trend opäť vracia na scénu a zaoberajú sa ním aj seriózne inštitúcie – v prípade záujmu o túto liečbu môžete zájsť do neďalekej Viedne, kde sa tiež robí.

V jednom momente sa však v Spojených štátoch akékoľvek experimentovanie s drogami aj v rámci výskumu zatrhlo a bolo po zábave. Stanislav Grof sa ale nevzdal a začal vymýšľať ako sa dostať do zmenených stavov vedomia (porovnateľných s psychedelikami) konvenčnými metódami. A vzniklo holotropné dýchanie.

Princíp HD spočíva v tom, že sa do toho zmeneného stavu dostanete prostredníctvom kombinácie špeciálne namixovanej hudby, dýchania, pôsobenia tmy a tepla. HD sa robí vždy vo dvojici. Zjednodušene povedané ľahnete si, zabalíte sa do deky, prekryjete oči šatkou, pustíte si muziku a plytko dýchate. A lietate. Každý dýchajúci má partnera (sitter), ktorý je celý čas pri ňom, asistuje mu a dáva pozor. V odbornej literatúre sa silne odporúča mať poruke terapeuta alebo psychoanalytika a prejsť si s ním neskôr ten zážitok respektíve to, čo sa pri ňom vyplavilo. Ďalšie podrobnosti o metóde sa dočítate na praktickom príklade nižšie.

Kde, kedy a s kým sa konal kurz nepoviem, lebo ctím zásadu What happens in Vegas stays in Vegas platnú ako pre stretnutie Anonymných alkoholikov, tak aj pre takúto seansu. Takže keby som náhodou spomínal nejaké mená určite sú zmenené a podobnosť bude čisto náhodná.

Na miesto som dorazil s predstihom a po vstupe do priestorov razom pochopil aký typ ľudí mi nasledovné dva dni bude robiť spoločnosť. Všade dymili vonné sviečky, prítmie, niektorí v tých ezo – háboch. Tlmené rozhovory, kto bol kde naposledy na akom ezo kurze, koľko vydržal v tmavej komore, ako dlho neje mäso, žije zo vzduchu, medituje, roztáča čakry, čo je nové v Zaježovej... naozaj rôzne podnetné diskusie tohto druhu. Bol som samozrejme dôrazne upozornený, aby mi ani nenapadlo zobrať mobil so sebou na seansu, ideálne zamknúť ho v skrinke v predsieni. Čo sa aj stalo. A následne to celé vypuklo.

Najprv sme sa všetci predstavili a povedali, čo nás sem privádza. Zaujímavé bolo, že pod 40 sa tam nikto neobjavil... asi na tej kríze stredného veku naozaj niečo bude. Mimochodom žien bola mierna väčšina. Nasledovala prednáška a celá teória okolo HD, Grofovi, lektoroch (tiež ezo ľudia) a stanovenie programu na nasledujúce hodiny a dni. Toto trvalo celé doobedie plus ešte sa púšťal nejaký dokument o prenatálnom vývoji a jeho vplyve na ďalší vývoj človeka. Ktorý, pripúšťam, bol veľmi zaujímavý, s citáciami vedcov, každý s ôsmymi titulmi pred a za menom. Aj by som si ho možno znovu pozrel, keby som si pamätal ako sa volal. Ale je to niekde na youtube.

Po krátkej obedovej pauze začala samotná seansa. Najprv sme boli rozdelení na páry (dýchajúci <-> sitter), kde sa títo dvaja slobodne dohodnú kto bude čo. Väčšina už bola popárovaná, takže ja som sa namiesto nejakej fešnej ezo – lady ocitol v páre s najstarším účastníkom kurzu. Čo bol príjemný chlapík... avšak úvod sedenia začína tým, že sa pár po sebe asi 10 minút v ľahu váľa, objíma, hladká a snaží sa zjednotiť si dych. Najprv jeden hore, druhý dole, následne výmena. Skoro tak, ako to máte doma. V podstate ale ide o spôsob zoznámenia sa a vytvorenia nejakej formy dôvery, ktorú na tomto sedení naozaj potrebujete.

Po tejto intímnej zoznamovačke sa pomaly začína, lektori skontrolujú všetky dvojice, prehodia pár slov, rozdajú posledné inštrukcie. Sitter je totiž zodpovedný za dýchajúceho a dáva naňho pozor. Pred začiatkom seansy sa teda dohodnú znaky ako si (ako dýchajúci) pýtate vodu, chcete zakryť, chcete objať, držať za ruku, odviesť na záchod (jedna showka trvá 2+ hodiny) a podobne. Ja som bol sitter, takže som zaujal posed vedľa môjho ležiaceho spolubojovníka. No a potom začala hrať kapela.

Hudba, ktorá sprevádza sedenie je zámerne vyhulená až na ledva znesiteľné maximum. V niektorých momentoch to bolo pre mňa ako sittera fakt za hranou. Ide o zmes nízkofrekvenčných tónov (neviem, či ste vedeli, ale využíva sa pri výsluchoch na navodenie strachu), rytmického (hustého) bubnovania v divokých rytmoch, takých tých šamanských popevkov a kvílení, kombinované s hrozným hrozným hlukom. Toto všetko má účel zmeniť rytmus srdca, spustiť hyperventiláciu, zmeniť okysličenie mozgu a navodiť trip.

A naozaj to funguje. Postupne sa začali diať veci, tí ležiaci/dýchajúci naozaj reagovali. Reagovali rôzne. Niektorí iba tak ležali a tá deka sa na hrudi nadvihovala jak besná... neviem kde boli, ale hyperventilovali aj tridsať minút v kuse. Ďalšia osoba nezvládla ten hluk a odišla. Iná osoba celý čas plakala, ďalšia vydávala nejaké podivné kvílenia. Ďalší to celé (v sede) pretancoval. Jeden človek bol silne sexuálne vzrušený... naozaj silne. Bola to všehochuť emócií, niekedy to pôsobilo zaujímavo, niekedy trochu desivo. Ako sitter som to mohol celé pozorovať, nakoľko môj kolega bol počas seansy naozaj nenáročný a nebola s ním takmer žiadna starosť.

Toto trvalo asi hodinu a pol, po čom sa charakter hudby začal meniť, znížila sa intenzita, do mixu sa začali vkrádať aj pekné a ucelené melódie (Vivaldi, Bach apod.) – začala vynorovacia fáza s cieľom vyviesť dýchajúcich naspäť k nám. Po nejakých dvoch hodinách sa niektorí začali už preberať a trúsiť von. Pravidlo je, že každý má právo ležať bez obmedzenia, takže ide to celé veľmi postupne. Desivé bolo, keď sa jedna osoba už psychicky dostala naspäť, ale nebola schopná ešte asi pol hodinu sa postaviť a fyzicky sa nakopnúť. Potom sa to podarilo, ale vyžiadalo si to dlhšiu intervenciu oboch lektorov.

Nakoniec sa šťastne do tohto sveta vrátili všetci a nasledoval rozbor, kedy sa zdieľa čo kto videl, prežil a cítil. To bola veľmi zaujímavá fáza a bolo vidieť, že mnohí účastníci mali fakt silný trip a rozprávali naozaj haluzné veci. Po rozbore sa išlo na ubytovanie, ale lektori nám dôrazne neodporúčali pokračovať v ďalších rozborových diskusiách v súkromí.

A čo sa dialo druhý deň? Neviem – už som neprišiel. Zľakol som sa.

Už ako sitter som sa počas tých dvoch hodín dvakrát pogrcal a raz posral. Niekoľkokrát som mal stav prichádzajúceho epi záchvatu, závrate a trasu. Nejak som cítil, že to „dýchanie“ na druhý deň by možno nemuselo dobre dopadnúť. V tom mojom stave by ma to rozbilo na úplné franforce.

Každopádne odporúčam – pre všetkých psychicky vyrovnaných, nestresovaných a zvedavých. Môže to byť extrémne zaujímavá skúsenosť, ktorá vám možno vyrieši problémy, o ktorých ani neviete. Alebo si len tak urobíte výlet do neznáma.

Škoda je, že ako vždy je na to nalepený kopec ezo sračiek. Takže keby ste vedeli o nejakom konvenčnom psychiatrovi/terapeutovi, ktorý to prevádzkuje, dajte vedieť. Určite sa za ním raz vyberiem.