Posledný z článkov o Šetrilovi bude o tom, ako sme šli na výlet. To aby ste si nemysleli, že so Šetrilom sme vymetali len dedinské plesy! Horko-ťažko som ho dotlačila k víkendu v hlavnom meste našich južných susedov. Horko-ťažko znamená, že som mu musela sľúbiť, že svoju polovicu výletu platím ja, že ak pôjdeme jeho autom (wow), on síce natankuje, ale ja zaplatím parkovanie a že v pomere forinty vs. eurá to nebude až tak drahé (I lied again).

Výlet sme, samozrejme, vybrali na portáli plnom zliav. Na to sa nesťažujem, našli sme celkom fajn ponuku a tak sa začalo moje trojdňové potešenie a jeho trojdňové utrpenie. Kúpiť si desaťeurovú diaľničnú známku bolo, ako inak, nemožné, pretože Šetril povedal, že on kvôli trom dňom nič také kupovať nebude. Keď som navrhla, že diaľničnú kúpim sama, urazil sa a povedal, že za tých dvadsať minút (v preklade hodinu) naviac po poľných vedľajších cestách nám za to nestojí.

Po príchode som zaplatila tridsať petrošekelov za víkendové strážené parkovisko pri hoteli a išli sme sa najesť. V záplave príprav som však zabudla kontrolovať aj Šetrilovu prípravu a tak mi pri obede zahlásil, že dúfa, že sa dá platiť kartou. Na rade bol totiž on – pri platení sme sa striedali (áno, vždy). Bola som si istá, že karty berú, no zaujímalo, prečo ho to trápi. Zistila som, že si zobral až päťeurovú hotovosť a 0, slovom nula, forintov. Hoci v hlavnom meste zvyčajne nebýva problém platiť kartou, trochu ma trápilo, že prípadná zodpovednosť za nečakané náklady platené v hotovosti akosi zostala na mňa. Nechcela som však maľovať čerta na stenu a obed úspešne zaplatil kartou.

Na výlete sme obzerali rôzne pamiatky, rozumej turistické magnety. Kým to boli vonkajšie záležitosti, ktorými sa môžete kochať bezplatne, nebol žiaden problém. Zaplatiť za vstup už bolo menej prijateľné.

Najlepšou ukážkou Šetrilovho prístupu však boli obedy a večere. V centre hlavného mesta nemôžete čakať menučko za 3,60 €, čo bol samozrejme obrovský problém. Keď sme si sadli do reštaurácie, kde sa priemerná cena cestovín (ale fakt dobrých cestovín) pohybovala okolo 15 €, Šetril gúľal očami. V praxi to vyzeralo tak, že keď otvoril jedálny lístok, skontroloval, či tých 15 € nie je v skutočnosti 15 forintov (nie je), potom pohľadal detské menu a keď mu čašník oznámil, že to fakt dávajú len deťom (odmietla som predstierať, že som jeho matka), vybral si to najlacnejšie, čo na strane našiel. S tým detským menu žartujem, bolo to horšie.

Aby ste si naozaj nemysleli, tiež bežne neplatím tridsať eurodukátov za obed/večeru pre dvoch, ale tiež nechodím na víkend preč každý mesiac (viem, mám nudný život), takže to beriem v rámci zážitku. Šetril sa však len tak nedal – gastroturistika mu veľa nehovorila a prišiel s teóriami, ako sa lacno najesť. Prvá znela tak, že treba hľadať miesta, kde je veľa študentov, lebo oni si drahé miesta vraj nemôžu dovoliť. Cez zimné školské prázdniny ich však veľa nebolo nikde, takže táto teória bola nepoužiteľná. Druhá teória znela tak, že na okraji mesta je jedlo lacnejšie. Chcel teda, aby sme pochodili centrum, presunuli sme sa niekde na predmestie (ideálne pešo) a dali si tam kebab. Nič proti kebabu, samozrejme.

Ani tento nápad sa u mňa nestretol s pochopením, takže po zvyšok výletu sa Šetril pri otváraní jedálnych lístkov tváril ako na vlastnom pohrebe. Ďalší jeho pokus o neutrácanie sa prejavil v podobe snahy nahovoriť ma na ignorovanie metra. Romantické prechádzky historickým centrom sú síce nádherné, nie ale keď nachodíte pár kilometrov od rána do večera a nie v januári, keď je vonku okolo nuly a menej. Keď som mu navrhla, že ja pôjdem metrom a on pešo a uvidíme, kto príde do cieľa skôr, chcel odísť domov, ale to by mu prepadol deň výletu, za ktorý už zaplatil, takže musel zostať.

Ale aby sme v tejto dobe boli aj pozitívni (ha-ha), musím spomenúť aj niečo, čo sa Šetrilovi páčilo a tým niečím boli raňajky. Na raňajky totiž boli švédske stoly. Pomocou zapojenia zdravého rozumu sa mi zdá celkom v poriadku, ak si na raňajky dáte napríklad párky a potom sa otočíte ešte po jeden jogurt. Alebo čaj. Alebo ovocie.

Podobne to zobral aj Šetril, ibaže nahradil ALEBO spojkou A. Naložil si teda praženicu, potom sa otočil po párky, potom po ovocie a čokoľvek, čo ešte nemal, pretože TO BOLO V CENE! Pôvodne sa chcel nadžgať na raňajky, aby sme nemuseli chodiť na tie drahé obedy, ale tiež som mu to zatrhla. Nadžgal sa síce aj tak, ale obedu sa nevyhol.

Asi najlepšie to ilustroval čašník, pretože keď sa Šetril postavil už asi šiesty krát a zamieril k jedlu, čašník mu povedal: „Viszontlátásra!“ Šetril potom musel s opäť naplneným tanierom urobiť pri čašníkovi walk of shame (with food). Ja som si medzitým prisadla k nejakým nemeckým dôchodcom a tvárila som sa, že som ich dávno stratená slovenská vnučka.