Ó, mojej matky reč je krásota, tvrdí básnik. Od narodenia vnímame zvukové prejavy našich najbližších, ktoré sa neskôr učíme reprodukovať a pomocou nich vyjadrovať svoje myšlienky. Počúvame rozprávky, učíme sa básničky, pesničky, riekanky a hráme sa s rodnou rečou v sladkej nevedomosti, aké úskalia na nás s ňou čakajú od započatia povinnej školskej dochádzky. Skúsme sa tým najväčším pozrieť zbližšia na zúbok.
I/Y
Sotva sa v prvej triede naučíme rozoznávať a písať jednotlivé písmenká, začína sa – u niektorých celoživotný – zápas ypsilon verzus mäkké i. Panie učiteľky nám statočne vysvetľujú, čo sú to tvrdé a mäkké spoluhlásky a aké i/y za ne patrí, pri obojakých však občas mrzne úsmev i ostrieľaným knihomoľom. Keď sýty syn sype sýkorkám sypký syr, dá sa to zapamätať, no v zálohe už číhajú zákerné dvojice, ktoré majú za úlohu podľa všetkého iba strpčovať život všetkým, čo sa potrebujú sem-tam vyjadriť aj písomne. Byť vírom, či biť sa s výrom? Za biednu almužnu sa v zemi ryť, aby som nemal holú riť? A celý Rím mi bude kľačať pri nohách, keď sa mi podaril taký skvelý rým, a to hneď dvakrát za sebou?
Spojky, čiarky a ich mysteriózny vzťah
Prvý stupeň základnej školy nám úspešne plynie. Písmenká už poznáme, vieme ich spájať do slov aj do jednoduchých viet. Pred nami stojí ďalšia výzva: súvetia. Vyjadrovať sa v krátkych vetách je nuda, preto ich treba pre spestrenie občas pospájať. Na to slúžia spojky a čiarky. Na začiatku nám predstavia jednoduché pravidlo – „a“, „i“, „aj“ sa používajú bez čiarky, pred všetky ostatné čiarka patrí. Život však taký jednoduchý nie je. S postupom času sa dozvedáme tvrdú pravdu o vedľajších vetách priraďovacích i podraďovacích, rozdieloch v používaní samotného „alebo“ a kombinácií „buď-alebo“ či „alebo-alebo“, spojeniach „a tak“, „a preto“, či iných záludnostiach, s ktorými sa písanie čiarok spája. Tu a tu sú o tom pekné traktáty. Nenápadne žmurkám jedným očkom aj do radu DM korektorov, ktorým ale jedným dychom skladám poklonu za ich nezištnú a prospešnú činnosť.
Tajomstvá pádových väzieb
Určite väčšina z nás pozná súrodeneckú dvojicu, ani to nemusia byť dvojčatá, ktorá sa na seba tak podobá, že si ich neraz popletieme a vyvolávame tak rozpačité situácie. Nejako takto fungujú isté slovné väzby, ktoré si mnoho ľudí pletie. Trápne sa pritom cítia tí, ktorí tieto „súrodenecké dvojice“ nemajú problém rozoznať. Najčastejšie sa krivda pácha na spojeniach „rozumieť niečomu“ a „chápať niečo“, za nimi v tesnom závese nasledujú „vyhnúť sa niečomu“ a „vyvarovať sa niečoho“. Za každé „chápať niečomu“ a „vyvarovať sa niečomu“ umrie delfíniatko.
Také podobné, také rozdielne...
Keď už sme pri podobnosti, veľký hlavybôľ vedia spôsobiť aj ďalšie dvojice, ktoré síce na pohľad vyzerajú príbuzne, no iba klamú telom. Voľakoho môžem viesť za ruku, ale aj viezť autom. Môžem zhliadnuť nejaký film i vzhliadnuť k nebesiam, keď prevrátim očami nad jeho (ne)kvalitou. Dobyť môžem sídlo nepriateľa i srdce milovanej osoby, dobiť baterku v mobile alebo na zemi ležiaceho pajáca (© Kňour), s ktorým mi práve došla trpezlivosť. Spriatelená duša mi môže dať dobrú radu, že ten rad pred pokladňou v Lidli ide hrozne pomaly a bude lepšie postaviť sa do toho vedľa. Ísť môžem von, lebo byť vonku stojí za to.
Na tomto mieste by som chcela pripomenúť aj to, že kým Slovensko ako názov krajiny sa píše s veľkým začiatočným písmenom, prídavné meno slovenský a názov jazyka – slovenčina – sa už píšu s malým písmenom. Úplne rovnako to funguje aj u ostatných názvov štátov a od nich odvodených slov.
Písmenko sem, písmenko tam
Kým sa pripojenie k internetu stalo bežnou súčasťou, ba priam nevyhnutnosťou v našich životoch, o mrzačení niektorých zdanlivo jednoduchých slov sa nám ani nesnívalo. Zdá sa však, že ľudská kreativita nemá hraníc, a tak sa denne stretávame s deformáciami ako „úžastný“ a „bizardný“, ktoré sa ako mor šíria virtuálnym priestorom. Patvar „krástny“ považujem za ironický kontrapunkt, vzniknuvší ako obrana zdravej mysle proti menovaným skaličeným slovíčkam. Do tejto kategórie patrí aj skomolenina „pernamentný“ či „pernamentka“, ktoré poniektorí permanentne prekrúcajú. A radšej sa nejdem rozpisovať o pseudoslovese „trebať“, ktoré mi spôsobuje žihľavku. Treba si pamätať, že toto slovo je príslovka, teda sa neohýba.
Predky a zadky Predpony a prípony
Problematická predpona je vlastne iba jedna: vy-. Aj to nie sama osebe, pretože nám v škole donekonečna verklíkujú, že sa píše s ypsilonom. Zádrheľ nastáva pri výrazoch „vidieť“, „visieť“ a „víťaziť“. U nich totiž nie je použitá žiadna predpona, i keď by sa tak na prvý pohľad zdalo.
Prípony sú tiež, čo do počtu problémových exemplárov, skromnou skupinou, využijem však príležitosť a pripomeniem, že -ou sa používa výlučne v ženskom rode, kým -ov je výsada chlapov, hrdinov a ostatných mužských vzorov.
A keď si začneme myslieť, že už pravidlá ovládame...
...bum! Na scénu so zlomyseľným úsmevom nastupujú výnimky. Spomedzi tvrdých spoluhlások, ktoré sa vraj kamarátia iba s tvrdým y, na nás medzi inými mávajú gitara, kino, hibernácia (áno, aj tá sa píše s i) a všetci ľahkí, tenkí, takí aj onakí jedinci v množnom čísle a mužskom rode. Na opačnej strane sa predvádza Cyril s bicyklom. Ďalšie slová cudzieho pôvodu stoja vzadu ako zbor. Výnimky z rytmického krátenia, ako napríklad lístie a tŕnie, slovesné tvary „chvália“, „vážia“ alebo „hlásia“ za pochodu stavajú kulisy. Zapamätať si to všetko nie je jednoduché. Logiku je v určitých momentoch ťažké hľadať – skúste napríklad vysvetliť cudzincovi, ktorý sa učí po slovensky, prečo sa sloveso „viesť“ skloňuje vediem-vedieš-vedie atď., kým sloveso „vedieť“ ohýbame do tvarov viem-vieš-vie.
Bonus
Vedieť sa kultivovane vyjadrovať v písomnom prejave k civilizovanému človeku patrí. Internet znesie veľa a pri neoficiálnom trkotaní, napríklad v diskusiách tu na DM, sa nad všeličím dá privrieť oko. Dušu pedanta však poteší, ak medzera nasleduje za interpunkčným znamienkom, no nie pred ním, rozsiahlejší prejav je rozdelený do odsekov a s ukončovaním viet troma bodkami pisateľ zaobchádza ako so vzácnym korením. Používanie diakritiky je rovnako príjemné pre oči a v niektorých prípadoch pomáha predchádzať nedorozumeniam, no pri ťukaní do mobilu je pochopiteľné, že si to chceme zjednodušiť.
Slovenčina je bohatá, tvárna a košatá. Občas by človek zaplakal nad tým, ako ju niektorí ľudia dokážu spotvoriť. Reč sa však s postupom času vyvíja a mení, a tak aj to, čo dnes považujeme za pravopisnú chybu, sa môže stať bežne používaným tvarom, ktorý nakoniec jazykovedci vyhlásia za spisovný. Či je to dobre alebo zle, to už je na inú, poriadne dlhú debatu.
