Jedného dňa v polovici augusta 2006.
Ondrej Konigschnitzelbauer, vo veku radostných 35 rokov, vytiahol z kôlne za domom svoju starú lásku, jednorýchlostný moped Babetta. Do nádrže nalial benzín zmiešaný s olejom v pomere podľa umasteného návodu na použitie a vyrazil na cesty. Na jedinú asfaltovú cestu číslo 591 vinúcu sa stredom obce Smelé Výmole. Na hlave mal, samozrejme prilbu. Mal ju po starom otcovi, bývalom motorizovanom policajtovi. Vyzerala tak trochu ako tá, ktorú nosil ten Američan v tom super filme. Ondrej si nikdy nevedel spomenúť, ako sa film volá.
Uháňal možno aj štyridsiatkou, nevedel to presne, lebo ručičkový rýchlomer už dávno nefungoval a ukazoval šesťdesiatku, aj keď moped stál v kôlni. Vychutnával zákruty a trochu ich rezal, aj keď by nemal. Opojený rýchlosťou nedokázal inak.
Na ceste sa od rána ligotala mláka oleja asi sto metrov pred uháňajúcim Ondrom. Pekne schovaná za zákrutou. Ako malá šelma čakajúca na svoju myš.
Keď ju zbadal, vedel, že je už neskoro, len trochu pomyksľoval kormanom, aby mal pocit, že niečo robí, vyletel na krajnicu plnej drobného štrku a prachu a pokračoval ďalej do garátu.
Narazil hlavou do planej hrušky a nemať prilbu, bolo by úplne po ňom. Zo stromu spadlo zopár ešte zelených hrušiek a medzi ne sa skydol, len tak žuchlo. Moped sa obtočil okolo stromu a tiež spadol na bok. Motor zdochol. Chvíľu sa nedialo nič, len povieval vetrík a kýval žihľavou pri ceste. Ondro sa prevalil z boku na chrbát a otvoril oči. Zažmurkal a so strachom začal s kontrolou počtu rúk a nôh. Ľavá, pravá, dole tiež. Fajne. Zdvihol hlavu a pohľadom skontroloval, či niekde nekrváca. Nič. Tiež fajne . Ani ho nič nebolelo. Tak som z toho vyšiel celkom dobre, pomyslel si.
Posadil sa a pokúsil sa rozopnúť remeň prilby. Po pár pokusoch konečne obidva konce remeňa ovisli. Tak a teraz prilbu dole. Keď bol malý, jeho statočná mať nevedela nič o polohovaní novorodenca a preto mal malý Ondrík trochu kockatú hlavu. Teraz sa nevedomosť matky vypomstila. Prilba narazená úderom do stromu a vďaka tvaru hlavy pevne držala.
Po polhodine mocovania Ondra rozbolel krk, hlava, nič nedosiahol a mal už toho všetkého akurát dosť.
Vo svojej bohatej predstavivosti videl samého seba, ako celý život prežije s dedkovou prilbou na hlave, a to sa plánoval dožiť deväťdesiatky. S prilbou v práci, s prilbou doma. S prilbou na záchode, na plavárni, s Hankou pod paplónom. Úplne všade. Malo to aj svoje výhody, ale tak či tak, na neho sadol smútok. Vietor znova rozkýval žihľavu a akoby privial malého vtáčika, stehlíka pestrého. Pristál na prilbe a ťukol do nej zobáčikom. Ondro Konigschnitzelbauer sa rozplakal.
Spoza zákruty vyšla tmavomodrá družstevná vétrieska valník. Družstevníci boli na ňu veľmi hrdí, lebo si ju svojpomocne znovuspojazdnili. Veterán, hovorili. Pomáhali Otrtáňovi so stavbou garáže a teraz sa vracali domov.
Pomaly sa blížili k miestu tak tragickému pre Ondra.
"Héééj , Šnicel, čo tu tak sedíš?", zavolali naňho družstevníci a šofér Janči so škripotom zabrzdil. Ondrej si rýchlo pošúchal oči, aby nebolo vidno, že plakal a pokúsil sa postaviť. Na druhý pokus sa mu to podarilo. Rozhodil rukami a dutým hlasom oznámil. "Tresol som do stromu," a pokýval hlavou. Družstevníci si len vtedy všimli moped v tráve. Zvážneli a jeden z nich zbehol z cesty dole.
"Čo si robil, ty mamľas? Celý si?"
"Hej, len nemôžem dať dole prilbu," veľa nechýbalo, aby sa znovu nerozplakal.
"Čo trepeš? Remienčok si si dal dole, čo?" družstevník zamykal Ondrovi hlavou.
"Dal a hovno. Aj tak nejde dole."
"Ukáž to sem" zbehol dole aj Drmaj, miestny silák.
Zdrapil Ondra za hlavu, ten stihol len zapišťať a už kýval nohami vo vzduchu. Drmaj zatriasol. Nič. Ešte raz zatriasol. Nič. Skúsil trochu pokrútiť. Stále nič.
Toľko zaseknutých kompótov už dokázal za celý život otvoriť a žeby teraz neoslobodil Šnicla?
"Janči!" zreval, "dones kladivo".
O Konigschnitzelbauera sa znovu pokúsili mdloby. Našťastie pri pohľade na blížiace sa kladivo v rukách šoféra odolal.
"Trošku ho pootĺkaj po kokose, možno to pustí."
Janči znalecky poťažkal kladivo a mierne klepol po prilbe. Spravilo to tupé ´dong´. Nesmelo sa ozvalo jeho muzikálne ja, dovtedy zasunuté hlboko v alkoholom ťažko skúšanom vnútre. Znovu klepol, ale tak trochu zo strany. Ďalšie "dong", rovnako tupé, ale trošku vyššie. Hm, povedal si a vypustil muzikanta Jančiho na slobodu. Rýchlymi údermi zahral nápadité bubnové sólo.
"Skončil si?" zastavil ho v rozlete Drmaj.
Ondrej, stále otrasený zo stretu s hruškou, len odovzdane púlil oči na nadšeného bubeníka.
Janči z nedostatku iných možností spravil ústami činely "Džssss." a ukončil predstavenie.
Drmaj znovu zatriasol Ondrovou hlavou, až mu zacvakali zuby.
"Tak nič," pripustil neúspech a po krátkej porade s ostatnými družstevníkmi vyložili moped aj s Ondrom na valník a odviezli ho domov.
Keď ho vyložili pred domom, tetka Konigschnitzelbauerová nestačila zalamovať rukami. To máš z toho tvojho jazdenia, neodpustila si výčitku.
Teraz ale sedela v prvom rade v kostole, prázdnom ako po väčšinu času a úpenlivo sa modlila za svojho syna a pre tú nepríjemnosť s prilbou.
Mala s ním starosti od mala maličkého. Jožo, jej muž, veľa nepomohol, nak mu je zem ľahká. Sviniar jeden, len pil a sukne naháňal. Ondro sa nechce ženiť, stále dačo, a teraz s tou prilbou. Ach jaj, vzdychla si tetka v duchu.
Zdvihla zrak k Ježiškovi pribitému na kríži. Ach jaj, znovu si vzdychla a spustila oči k zemi.
Všimla si, ako niečo vytŕča spod vedľajšieho radu lavíc. Niečo malé, guľaté a zelené. De mám tie okuliare, pomyslela si a zašmátrala vo vrecku zástery. Starostlivo si ich nasadila na nos a znovu zaostrila do uličky.
Oliva. Fádne zelená.
Zostala tu od nedele. Vypadla z prstov Mikimu Tulášovi. Nevedel bez prežúvania vydržať ani v kostole. Spratal celý pohár olív až na tú stratenú. Pôvodne si chcel zobrať cibuľové čipsy, ale keď mu žena vynadala, že nebude počúvať chrúmanie počas omše, tak strčil do vrecka pohár olív.
Teraz na jednu z nich skúmavo hľadela tetka Konigschnizelbauerová.
Pri varení používala slnečnicový olej, ale olej ako olej, či už olivový alebo nejaký iný.
S ochkaním sa zdvihla, kolená už pobolievali a v rámci svojich možností nasadila mierny klus.
Zastavila sa až vo svojej kuchyni a nevšímajúc si depresívneho Ondra s hlavou položenou na kuchynskom stole, samozrejme v prilbe, víťazoslávne vybrala olej z kredenca.
"Pocem" zavelila synovi "postav sa ku mne, zohni sa a daj dole hlavu"
"Čô?" zabrblal.
"Aké čô? Čo to trepeš? Rob, čo ti hovorím!"
Ponalievala olej okolo okraja prilby a chvíľu počkala. Vždy treba chvíľu počkať.
"Teraz drž," a zatiahla za prilbu. Kurvááá, nič. Ani nevedela, že vie nadávať. Tiež už toho mala dosť.
Na nezvyčajný lomoz dobehol pes a s výrazom “hurá, ideme sa hrať”, začal tetku ťahať za šatovú zásteru. Mačka tiež nemohla odolať kývajúcemu sa psiemu chvostu, zoskočila z okna a už ťahali traja. Myš v diere mala tiež nutkanie, ale taká sprostá nebola, aby ťahala mačku za chvost.
Tetka zavelila: "Tak a teraz na tri!" Raz, dváááá, tri a prilba zrazu povolila. Spravila zvuk, ako keď čistíte odtok gumovým zvonom a Ondro bol voľný.
Celý vysmiaty si vytláčal olej z očí a vedel, že ak niekto pomôže, tak je to rodina.
Tetka si unavene sadla za stôl a škrabkajúc vytešeného psa za uchom, tíško si vydýchla: "Tak, to by bolo."
