Na rozdiel od mládeže, ktorá po nociach kopíruje hudbu, ktorá je aj tak nasamplovaná z umelých zvukov a púšťa si to z telefónu v preplnenom trolejbuse na plné pecky, aby aj dôchodcovia vedeli, čo je dnes cool a in, sa ozajstní chlapi nepotrebujú takto prezentovať.
Ozajstný chlap kupuje hudbu, aby podporil umelcov, ktorí sú už takí starí, že aj keby sa ešte vládali postaviť na javisko na najbližšom dedinskom festivale, tak by už nevládali otvoriť ani len ústa. Hlas majú chrapľavý ako zvuk motorovej píly a pohyby nekoordinované. Niežeby boli ožratí. To nie, oni sa už dostali do takého štádia demencie podporovanej alkoholom a drogami, že lekárska fakulta čaká už len na ich mŕtvoly, aby na nich mohli previesť vzorovú pitvu, lebo na každom ich orgáne sa nájdu tri rôzne choroby.
Ale vráťme sa k ozajstnému chlapovi, ktorý je audiofil. Hudbu počúva zásadne nahlas a z aparatúry za pol mega (pardon za približne 16 666 eur). Ako už bolo spomenuté, hudbu si zásadne kupuje – spolu s aparatúrou, ktorú mení každé dva roky. Technika starne, treba kráčať s dobou. Zásadne počúva len analóg a zásadne taký štýl hudby, ktorý je hodný správneho chlapa. Žiadne popíky ako Kristína Gerilla alebo Filko Lins, ale ozajstnú hudbu, ktorá sa hrala na ozajstných nástrojoch – psychedelický alebo progresívny rock šľahnutý trošku jazzom.
Ozajstný chlap si večer po šichte sadne do svojej svätyne, do ktorej majú ostatní členovia domácnosti vstup zakázaný. Síce tam nič iné nie je, len posvätný stroj produkujúci muziku, zbierka platní (všetky tri) a kožený fotelík (taký 200 kilový). Všetko ostatné by rušilo zážitok z hudby. Vlastne nesadne si, najprv zapne všetky súčasti toho pekelného stroja poprepájané centimeter hrubými kablikmi s pozlátenými končekmi – gramofón, predzosilovač, zosilovač, pozosilovač, CD prehrávač.
Žiaden problém, že na CD je degradovaný zvuk, správna aparatúra má mať CD prehrávač, lebo ak náhodou vyjde CD nemeckej psychedelickej kapely Eine schweine pernaheider, seine mutter, seine schwester v Japonskej remastrovanej verzii, tak ozajstný chlap si to zoženie aj za cenu, že musí predať vlastnú matku a potom si ju bude musieť prenajímať na leasing. Veď ako by mohol žiť bez jediného CD nemeckej psychedelickej kapely Eine schweine pernaheider, seine mutter, seine schwester, ktoré síce bolo nahraté pred štyridsiatimi rokmi niekde v garáži jedným mikrofónom, keď Japonci tak vylepšili zvuk, že síce šum už nepočuť, ale brum statickej elektriny áno. A čo na tom, že sú tam len dve pesničky – tá s rovnakým názvom ako kapela a ešte raz tá, len zahraná odzadu. A v tej druhej pesničke počuť ako doprovod aj karbobrúsku, lebo bubeníkov otec opravoval akurát v tom čase svojho trabanta v odľahlej časti garáže... Ale naozaj, CD len v najkrajnejšom prípade. Vinyl je originál, to jemné šumenie a pukanie v pozadí, to patrí k hudbe. Takže si pustí platňu a posadí sa s pohárikom dobrej škótskej.
Počúvanie hudby však nie je relax. Je to náročná činnosť vnímania zvukov znejúcich navôkol - prirodzene z dvoch drevených reproduktorov veľkosti šatníka. Žiadne 5.1 alebo nedajbože 7.1 - to degraduje zvuk. Všetko, čo je hudba musí vyjsť z tých dvoch dvestokilových bední. Hudba sa rozlieha okolo počúvajúceho, basy cítiť až do žalúdka, zlatá žila rezonuje. Prichádza ten známy pocit, keď tlaková vlna pri prvej skladbe okolo minúty a pol zatlačí oči do jamiek a aj susedia sa tešia, že im znova padá omietka. Takto sústredený ozajstný chlap vníma každý takt, každý nástroj, každé cinknutie. A zrazu pri tretej skladbe na strane A presne o 16:58 sa objaví nový zvuk, ktorý si nevšimol pri predchádzajúcich tristo päťdesiatich šiestich vypočutiach. Je to len slabé ťuknutie, ale je to tam. Azda to bolo tým, že doteraz bol unavený a nevnímal všetky zvuky takto detailne. Alebo už mu starne technika a je čas na výmenu. Alebo jednoducho sa mucha vysrala na platňu...
