Po štyroch mesiacoch práce v Tromsø moja kariéra u tunajšieho dopravcu tak trochu stratila trakciu.

Linka 28 je s prehľadom to najhoršie, čo doma máme. Je dlhá, ťahá sa krížom z južného cípu mesta na pevnine na najsevernejší na ostrove Tromsoya, a jednu konečnú má prejazdnú. Je to posledná relikvia dôb, keď bohovia verejnej dopravy boli krutí a malicherní a jazdné doby postavili tak šialene, že by traumatizovali aj Vina Diesela. Na iných linkách bežne meškáte na prestávku, na dvadsaťosmičke prichádzate na konečnú sedem minút po odchode na ďalší spoj. Po štyroch dňoch tohto pekla som vyšťavený a ubitý ako autokorekt v telefóne Andreja Danka.

Autobus si preberám na termináli na Giaverbukte uprostred spoja aj s cestujúcimi. Je začiatok decembra a počko nemôže byť tragickejšie. Pred dvomi týždňami začala polárna noc, čiže slnko je non-stop pod horizontom a Tromsø má približne hodinu a pol denného svetla alebo skôr úsvitu, ktorý opäť prejde do tmy. Teplota osciluje okolo nuly a zo šedivej oblohy padá na striedačku sneh a dážď. 

Autobus má nasadené reťaze, čo ma poteší, ale radosť mi dlho nevydrží. Keď vyjdem z terminálu, zozadu sa ozve kovový bengál. Najprv iba hlasný a pri štyridsiatke už ohlušujúci, ako keby Terminátor znásilňoval križiaka v brnení vo vnútri ropovodu Družba. Hádžem na seba bundu, rukavice a preklínajúc celý svet v troch jazykoch idem dozadu. Jasné, reťaz na pravom kolese je zapnutá príliš navoľno, ten chumaj predo mnou sa ju neunúval utiahnuť, kúsok z nej trčí von a trieska o karosériu. Každý jeden bus nesie nad zadnými kolesami stopy mámvpičizmu kolegov , schopných jazdiť s voľnou reťazou celú šichtu – niektoré majú iba pár škrabancov na laku, niektoré sú preliačené a otrieskané až na základ.

Zdržanie ma stojí tri drahocenné minúty a ďalšie naberiem pri tmolení sa predmestskými uličkami. Mimo hlavných ťahov na nejakú údržbu serú úplne, zrnká posypu z minulého týždňa sú pevne integrované vo vrstve ľadu, ktorú vkusne dopĺňajú dva centimetre vody. Keďže hybridy sú plne nízkopodlažné, masívne reťaze s drapákmi sa do priestoru medzi kolesom a blatníkom nezmestia. Používame hladké "odľahčené reťaze", do snehu super, na ľade účinné asi ako cestovinové kondómy. Pri rozjazde voz hrabe ako nominant SNS a dve odbočky musím prechádzať na trikrát, pretože napriek naplno vytočeným predným kolesám autobus tvrdohlavo ide rovno.

So štvrťhodinovým meškaním prichádzam pod Langneský kopec, tiahle, strmé stúpanie z pobrežia na vrchol ostrova. Zhruba v jeho polovici je ostrá a úzka zákruta, s povzbudzujúcim nickom Zákruta smrti. Neviem, či sa tam niekedy niekto naozaj zrakvil, ale každú zimu tam asi poltucet áut skončí mimo cestu.

Kolega Vlado tu raz stretol Slováka, ktorý sa v kopci zasekol s kamiónom vezúcim materiál na stavenisko - jeho zamestnávateľ ho v najlepšej tradícii slovenských špedícií vybavil pneumatikami hladkými, ako hlava poslanca Krupu. Vladovi sa krajana uľútilo, požičal a aj mu nasadil reťaze zo svojho busu, aby sa dokázal vyšplhať tam, kam mal. Chlapík mu od srdca ďakoval a potom sa spýtal, či by si reťaze mohol ešte pár hodín nechať, aby po vykládke zišiel späť dolu. Vlado nemal čas čakať, ale týpek ho ubezpečil, že aj tak bude nocovať v Tromse, takže si po ne pokojne môže prísť po šichte.

O dve hodiny neskôr Vlado čakal s busom na semafore, keď tu zrazu popri ňom po hlavnom ťahu von z mesta prefrčal povedomý kamión s modrými firemnými reťazami, veselo sa krútiacimi na hnacej náprave. Chlapík už telefón nebral a potom si ho vypol, potvrdiac starú múdrosť, že žiadny človek nedokáže tak ojebať Slováka, ako dokáže Slovák ojebať Slováka. Vlado sa ale tak ľahko nedal; nasratý naklusal do stavebnej firmy, ktorá si kamión objednala a po vysvetlení situácie Nobine reťaze uhradili s tým, že ich cenu strhnú špedícii z faktúry. Tipujem, že po výplate chlapíka dobrý pocit z vlastnej vychcanosti rýchlo prešiel.

Langnesbakken je aj jedno z mála miest, kde správa ciest používa soľ (ešte v dvoch stúpaniach a na niekoľkých kruhových objazdoch, inak všade sypú len štrk), takže netuším nič zlé a prineskoro si uvedomím, že kopec upravený nie je a doteraz som išiel po soli, navláčenej autami z kruháča pod ním. Brečkou pokrytý asfalt podo mnou zrazu prejde do hladko ujazdeného bieleho svinstva.

Nepoteší ma to, ale ani sa neznepokojujem, však mám reťaze. Jemne povolím plyn, aby som hybrida udržal v rovnomerných otáčkach a debilný software automatickej prevodovky nepreradil dohora, a pekne plynulo sa šplhám nahor. Som asi desať metrov pred zákrutou, keď z nej v protismere vyletí starý Golf v absurdne ružovom nátere. Jeho vodička vzala zákrutu veľkorysým oblúkom a keď potom oproti uvidela autobus, inštinktívne šliapla na brzdu. Na poľadovici ju šmykne a namiesto toho, aby sme sa o zajačí chlp obišli a vymenili si debilov a kravy, mám Golfa zrazu krížom cez cestu pred sebou.

Základná poučka jazdenia v zime je, že keď už ste sa nasrali niekam, kde ste nemali, za žiadnu cenu nesmiete v kopci zastať. Ibaže Volvo 7700 nie je kitrider, preskočiť Golfa nedokáže, a nič iné než šliapnuť na brzdu mi neostane. Zastavím hladko a plynule, ale bohužiaľ v tom najstrmšom mieste stúpania.

Princíp hybridného pohonu spočíva v tom, že pri státí v zastávke alebo na križovatke sa vypne dieselový motor a pri rozjazde až do rýchlosti cca 20 km/h je bus poháňaný iba elektromotorom. To sa stane aj teraz; elektronický mozoček busu si myslí, že je v zastávke, a nafťák exne. Batéria elektromotora, po piatich rokoch prevádzky v hornatom teréne a arktickej klíme na pokraji smrti, mi ale nevie dať dostatok výkonu a keď povolím brzdu a jemne šliapnem na plyn, autobus sa síce pohne, ale nie dopredu.

V tej chvíli mám v tvári rovnaký výraz, ako kojot z toho starého kresleného seriálu, keď pri naháňaní modrého pštrosa, či ký fras to bol, prebehne cez okraj útes a trepe nožičkami v prázdne. Autobus sa šmýka dozadu čoraz rýchlejšie, reťaze sú mi očividne platné ako hudobná výchova, a brzda síce zablokuje kolesá, ale vďaka kombinácii gravitácie a biednej adhézie to už na rýchlosť zostupu nemá vplyv. Výkon dieselu by ma asi zastavil, lenže ten bazmeg si očividne odskočil na cigu. Našťastie za mnou nie sú žiadne autá, inak by ich sedemnásťtonová masa kovu a lacných poľských plastov konvertovala do 2D.

Prepnem automat do spiatočky, aby som mal kontrolu aspoň nad smerom zostupu, a strhnem autobus na neprehrnutý chodník vedľa cesty. Pri skoku cez obrubník dostane voz takú šupu, že si skoro prehryznem jazyk. Vzadu nejaká holka jačí ako Viktorka na splave, ale potom sa oreťazované kolesá zahryznú do stvrdnutého snehu a bus zastane. Nastane ticho, ktoré po pár sekundách pretne hučanie štartujúceho dieselu.

Veľmi, veľmi pomaly povolím zovretie volantu, pričom mi na dlaniach  zostanú drobné fliačiky plastu. V ušiach mi mláti tep, ako sa telíčko snaží spracovať konskú dávku adrenalínu a moja vnútorná bohyňa si toporným krokom odchádza vymeniť prádlo. Moji štyria cestujúci sú našťastie v poriadku, a v takom šoku, že ani nie sú schopní pindať. Nečudujem sa im – jediné slovo, ktoré zo seba dokážem vymáčknuť, je priškrtené „...piči!“

Na repete sa necítim, a tak opatrne na výstražných blinkroch scúvam k najbližšej križovatke, otočím sa a idem hore obchádzkou. Keď o hodinu neskôr prichádzam z opačnej strany, je už kopec posolený a reťaze len cinkajú na roztápajúcej sa brečke. Zvyšok zmeny dojazdím bez incidentov a na druhý deň stojím v kancelárii môjho vedúceho Ronnyho s výpoveďou.

Ani nie je príliš prekvapený – Nobina každoročne zažíva exodus vodičov vždy na jeseň a zimu. Východoeurópski gastarbeiteri sa po koštovke tunajších pomerov často zbalia a idú do Trondheimu, Osla alebo Bergenu, kde vedia, ako v zime udržiavať cesty, nepoužívajú ako benchmark pri určovaní jazdných dôb F/A-18C a neprevádzkujú autobusy, ktoré sa do tamojších klimatických a topologických podmienok hodia ako erekcia do kostola.

To poviem aj Ronnymu. „Fakt ma to mrzí. Ja by som prežil tie jaevla hybridy, prežil by som cestovné poriadky mimo realitu a prežil by som aj tie tragické cesty, čo tu máte. Samostatne. Ale nie všetky tri naraz.“

„A máš už nájdené niečo iné?“

Nemal som a nechystal som sa to riešiť skôr, než prídem domov. Roboty je dosť a peniaze boli a budú. Len za písanie hovadín mi asi nikto platiť nebude, ibaže by som smolil hoaxy, propagandu alebo evitovky. Ale vážne premýšľam nad Nemeckom alebo Rakúskom; mal by som to bližšie domov, ale ešte stále by som bol v civilizácii.

„A nechceš sem prísť ako výpomoc na leto? Tak od mája do septembra? Cez dovolenky nám vždy chýbajú ľudia a navyše čakáme rekordné množstvo turistov. Výletných lodí má prísť okolo stovky. Porozmýšľaj.“

Toto ma zaujalo. Makať päť-šesť mesiacov do roka a zvyšok si doma váľať šunky a občas zobrať nejakú zaujímavú brigádičku, by malo niečo do seba. Pauza by mi rozhodne prospela. V mestskej doprave vám cez autobus pretečú ohromné množstvá substrátu a začína to na mňa doliehať. V tejto práci stopercentne prídete o akékoľvek ilúzie, ktoré ste o rase homo sapiens mohli mať. Bez ohľadu na to, ako dlho to robíte, vždy keď si myslíte, že ste už nahliadli na samotné dno studnice ľudského kokotstva, niekto vám ukáže, že to bola len vrstva zvíreného kalu, pod ktorou sa skrývajú ďalšie temné a nezmerné hlbiny. Len dva dni predtým som mal chumaja, čo si neprečítal poriadne smerovú tabuľu, pomýlil si 26-ku z 28-čkou a odviezol sa, kam nechcel - následne na mňa dve minúty hystericky ryčal, že on nestíha termín u zubára, mám mu zaplatiť taxík, čo si to dovoľujem odmietnuť, on je predsa Zákazník! Nespýtať sa ho, či je čistokrvný kokot alebo krížený s chujom, či boli rodičia súrodenci alebo či aj na jeho planéte rastie mrkva, je určitý druh komixovej superschopnosti a ja cítim, že ju poslednou dobou začínam strácať.

Počas dvoch týždňov výpovednej lehoty sa mi už nič mimoriadne nestalo, ak nerátam pomätenú tetu z blázinca v Åsgårde, čo do mňa hádzala tampóny (našťastie zabalené a nepoužité). Cez zimu som doma aspoň konečne dokončil tú blbú knihu, čo ste si vymodlili, a pokúsil sa dať Slovensku ešte jednu šancu tým, že som vzal džob v miestnej SAD-ke. Praštil som s tým po dvoch mesiacoch. Biedny plat by som rozchodil – keď nemáte na krku rodinu ani hypotéku a naopak, máte slušné úspory aj vedľajšie príjmy, aj ten zlý vtip zvaný slovenská výplata vám stačí. Vymetanie dedín u nás na Liptove, kde máme čokoládových hviezd so špecifickými fyziologickými aj behaviorálnymi prejavmi minimum, je v porovnaní s veľkomestskou MHD balzam na nervy. Dokonca aj na tie veci zvané SOR, o ktorých ich výrobca s nemiestnym optimizmom tvrdí, že sú to autobusy,  sa dá zvyknúť, aj keď teda kurva ťažko.

Čo som ale nedával, bola pracovná doba. Buď robíte "krátke" zmeny od 4:30 do cca piatej poobede 5-6 dní v týždni, alebo dlhé od piatej ráno do jedenástej večer teoreticky systémom dva dni v práci a dva dni voľna, v praxi kvôli nedostatku vodičov skôr tri dni v práci a jeden voľna. K tomu kadejaké kyvadlové dopravy, svadby a firemné akcie, za ktoré obvykle dostanete nejakých desať eur v hrubom a salmonelózu z ujebaných koláčov. Pokiaľ ste asociálny forever alone typ, go for it, ale akonáhle chcete mať čas na podružnosti ako rodina, spoločenský život, koníčky alebo spánok, máte problém. A tu pre mňa sranda skončila. Makať za šesť-sedem stoviek je jedna vec, ale makať za sedem stoviek tristo a viac hodín mesačne? Tudle. 

Toto je aj hlavný dôvod, prečo v Košicoch alebo Nitre chodia peši. Žaba sa uvarila, hrniec vykypel a ľudia si spočítali, že je asi zdravšie robiť za rovnaké peniaze kdesi v sklade na osmičky bez zodpovednosti, než drať sa v džobe, kde ste jednou nohou v base a druhou v hrobe. Firmy, ktoré boli náramne šikovné zbrúsiť vodičom každú minútu, priškrtiť normy na spotrebu a vymyslieť niekedy až neuveriteľné zámienky na strhnutie prémií, zrazu v inzerátoch sľubujú náborové príspevky, zadara ubytko, úhradu vodičáku, knižku voucherov do staničného stánku s hotdogmi a raz za tri roky víkendový all inclusive pobyt v polhviezdičkovej zotavovni Úderník na Zemplínskej Šírave. Mzdu obvykle nespomínajú; bolo by kontraproduktívne, keby sa prípadný uchádzač prerehotal k mŕtvici už nad inzerátom. Keď som počul, koľko platí DPMK, reagoval som podobne ako bezstavovec na sklonku jeho spanilej procházky politikou: "Vám musí jebať, chalani, vám musí jebať." Za tie peniaze by som nie že nevstal ráno z postele; ani len na druhý bok by som sa neprevrátil.

Lenže škodoradosť sem, škodoradosť tam, ako človeka, ktorý verejnej doprave fandí (a že je to na Slovensku sakra ťažké) ma ubíja, keď dopravca neoficiálne prizná, že „súčasný objem výkonov pravdepodobne neudržíme a budeme musieť škrtať.“ A zatiaľ žiadnu šancu na zlepšenie na obzore nevidno. 

Kým ja som si v zime doma vetral hlavu, Nobina si to v Tromse opäť raz vyžierala naplno. Posledné dve zimy boli relatívne mierne a darilo sa im bez väčších incidentov, ale teraz to bohužiaľ dohnali a aj ten minimálny kredit, ktorý sa im u tamojšieho substrátu podarilo získať, bol veľmi rýchlo fuč. Výpadky a drobné ťukance boli na dennom poriadku a v miestnych novinách sa každú chvíľu objavila fotka busu v priekope a bezradného vodiča v reflexnej vestičke stepujúceho okolo. Kulminovalo to v jeden februárový deň, keď sa počas brutálnej snehovej búrky dva a dva autobusy nabúrali navzájom a jeden napriek nasadeným reťaziam zišiel z cesty a prevalil sa na barák vedľa, pričom domácim vybúral novú dieru do kuchyne. A ďalších zhruba pätnásť skončilo skrížených alebo mimo cesty. Waterloo hadr.

V polovici apríla som pricestoval naspäť, zrekreovaný, odpočinutý, optimisticky naladený a pripravený na krásne arktické leto. Preto bolo len nevyhnutné, že ma v meste privítalo pol metra čerstvého snehu.