Raz to prísť muselo a tak sa aj v mojom rozpise zmien objavila tá najdesivejšia kombinácia, akú si v bratislavskej MHD možno predstaviť. Sobota a nočná. A aby toho nebolo málo, v tento júlový večer v roku 2007 navyše systém nočnej dopravy DPB čaká Veľký tresk.

Tým nemyslím, že sa všetky autobusy na Predstaničnom navzájom nabúrajú, ale že začína úplne nový spôsob organizácie nočných liniek – namiesto ich značenia číslami 5xx budú busy značené prefixom N, menia sa trasy a hlavne budú spoje jazdiť každú hodinu a nie iba trikrát za noc. Systém je obšľahnutý z Brna a iných civilizovaných európskych miest, kde funguje k plnej spokojnosti miestnych, ale v Beúse by ani spať nemohli, keby ho aspoň trošičku neskurvili. Kreativita podnikových kádrov sa prejavila na cestovnom – nočná doprava je z nejakého dôvodu považovaná za nadštandard a tak potrebujete mať kúpené a označené dva lístky, nie iba jeden. A ak máte mesačník, musíte si k nemu prikúpiť ešte jeden extra lístok.

Do práce odchádzam v zmiešanej nálade. Deň predtým mi telefonovala agentúra, ktorá so mnou robila pohovor na džob do Nórska s tým, že ma berú a jazykový kurz začína budúci týždeň. S mojou ani nie štvormesačnou praxou som takýto výsledok nečakal a som vo vytržení ako nekrofil v Srebrenici. Je super, keď je niekto ochotný platiť vám za to, čo vás baví, ale ešte lepšie je, keď je niekto ochotný platiť vám slušne za to, čo vás baví. Zato vyhliadka na dnešnú noc ma neteší ani trochu. Linky, ktoré na mňa pripadli sú N21 do Dúbravky a Devínskej Novej Vsi a N39 do Slávičieho údolia; hlavne tá druhá mi spôsobuje vrásky. Dennú tridsaťdevinu mám síce celkom rád, ale určite si o jej pasažieroch nerobím ilúzie. V starom systéme tam nočka nejazdila a starší vodiči mi rozprávali hrôzostrašné  historky o tom, ako to dopadlo, keď ju tam skúsili zavádzať. Okrem príbehu o vodičovi, ktorý si na obratisku odskočil vyšťať sa do krovia a už ho nikdy nikto neuvidel je moja obľúbená tá, ako pri poslednom pokuse klientela prvý deň zdemolovala regulárny autobus aj zálohu, ktorá ho prišla hradiť, druhý deň zlikvidovala regulárny autobus aj zálohu, ktorá ho prišla hradiť a na tretí deň pre zmenu zlikvidovala regulárny autobus aj zálohu, ktorá ho prišla hradiť. Na štvrtý deň to už podnik prestalo baviť a bolo po linke. Je to samozrejme prestrelená blbosť, aspoň myslím. Dúfam.

Na výpravni mi kóderka strčí do ruky pripravenú zložku od voza a obal s plastovými ceduľami, pre prípad že by vypadli digitálne transparenty. Cedule na nočné linky sa nestihli vyrobiť, tak mi pribalili denné 21 a 39. Výpravca ma ešte upozorní, že keďže zavedenie nových nočákov je pre Bratislavu veľkou udalosťou, priam míľníkom, na stanici budú určite novinári a nech si dám pozor, čo im poviem. Pritom sa kriticky díva na moje šedé tričko; zjavne je názoru, že nedostatočne reprezentuje korporátne vízie podniku, ktorý sa v roku 2007 konečne rozhodol vstúpiť do dvadsiateho storočia. V tej dobe sa uniformy ešte nefasovali; zamestnanci dostávali iba ohavné svetlomodré košele kúpené za lacný peniaz z prebytkov železničiarov, na ktoré ktosi nahrubo prišil mestský emblém. Boli z akéhosi hnusného nepriedušného syntetického materiálu, ktorý u mňa po dvoch dňoch nosenia odštartoval prvý ekzém v živote, a golier škrtil ako kondómy z Lidlu. Teoreticky je za ich nenosenie zrážka z platu, ale neviem o nikom, kto by ju naozaj dostal; týmto spôsobom podnik uznáva že urobil chybu bez toho, aby za to nedajbože niekto musel prebrať zodpovednosť.

Obídem si svoju pridelenú kĺbovú Karosu. Na zadnom skle je nová reklama na sexshop; skoro ma vystrie, ale na druhej strane DPB je jeden veľký bordel, takže to nie je úplne nevhodné. V zázname o poruchách je pri mojej poznámke o nefunkčnom ofukovaní čelného skla napísané OPRAVENÉ a nečitateľný akože podpis. Skúsim spínač a nijako ma neprekvapí, že sa fukár nespustí. Toto mi urobili už tretí raz. Neviem ako dnes, ale v tej dobe to bol bežný spôsob odstraňovania závad, nie len takýchto blbostí (aj keď „blbosť“ je relatívny pojem keď v búrke veziete stopäťdesiat motrokov do Volkswagenu, jednou rukou držíte volant, druhou konštantne zotierate zarosené čelné sklo a do ksichtu vám pritom šľahá dážď z otvoreného bočného okienka), ale aj bŕzd alebo svetiel. Ale obloha je jasná, bez jediného mráčika, tak nad tým mávnem rukou.

Je krátko pred ôsmou večer, keď vychádzam z vozovne. Prvú časť zmeny tvoria dve kolá na L98, s ktorou končím krátko pred jedenástou pri Slimáku. Ako obvykle, opäť musím vyhadzovať ľudí ktorí nastúpili v domnení, že spoj sa vracia do Petržalky, napriek tomu, že mám vpredu ceduľu jak krava „PREMÁVA LEN PO OD SLIMÁK“ a do zastávky pri Poluse som vchádzal krokom, pomaličky sa sunúc popri obrubníku, ukazujúc na ňu prstom, aby si ju všetci všimli. Ako sa hovorí, môžeš substrát priviesť k vode, ale piť ho nedonútiš.

Od Slimáka sa presuniem na hlavnú šťanicu, kde mám asi polhodinu pauzu pred veľkým eventom. Všetko je už pripravené, autobusy stoja zoradené pri nástupištiach, zatiaľ tmavé a s vypnutými motormi. Okolo nich sa motajú vodiči, náhodný komparz a televízne štáby s kamerami. Rozmýšľam, aké drísty v tých reportážach zase padnú. Čo sa týka reportáží o verejnej doprave, slovenské médiá, snáď len s výnimkou Trendu, sú zúfalo nekompetentné. Takzvané mienkotvorné denníky sú schopné uverejniť výplody, ktorých autori sa neunúvajú overiť si základné informácie, vydávajú svoje dojmy za fakty, masakrujú terminológiu (raz by som chcel stretnúť škrabáka, ktorý pozná rozdiel medzi dopravcom a prepravcom, alebo medzi ŽSR a ZSSK) a niektorí si navyše k svojej zbierke žvástov suverénne prihodia fotky šlohnuté z iných webov bez uvedenia zdroja (tento problém malo dlho imhd.sk – bulvár si z ich galérií spravil samoobsluhu). Len na ilustráciu: známy v istom krajskom meste raz škrabákovi zo SME vysvetľoval, že autobusy s časom odchodu povedzme o 15:00 fyzicky opúšťajú zastávku na sekundu presne, to jest 15:00:00 a tým pádom cestujúci, ktorý príde o pol minúty neskôr, o 15:00:30, už autobus nestihne, hoci teoreticky bol na zastávke v správnej minúte. Pochopili ste, čo som poslednou vetou chcel povedať? No, mienkotvorný strážca demokracie sa tiež tváril, že to pochopil, ale nasledujúci článok bombasticky tvrdil že AK AUTOBUS ODÍDE O 59 SEKÚND SKÔR, PODĽA DOPRAVCU JE TO V PORIADKU.

Na prvom spoji na N21 do Dúbravky a Devínskej Novej Vsi naberiem asi tridsať cestujúcich. Všetko sú to normálni ľudia vracajúci sa z mesta, žiadne zvláštne alebo exotické entity sa medzi nimi nevyskytnú. Presne o 23:30 sa na dispečerskom aute rozsvietia modré majáky, kolóna vysvietených autobusov vyráža do noci a na križovatkách pod stanicou sa rozdeľuje na jednotlivé smery. Nočné rozstrely v Brne pre mňa boli vždy zážitkom a aj tu je to úžasný pohľad. Pri SAVke zabočím doprava, hore Pražskou a nechám kolónu za sebou.

Cesty sú, až na občasného Buzza Rakeťáka hasiaceho si to cez Patrónku stovkou, prázdne a semafory poväčšine vypnuté. Nemám problém stíhať, hoci cestovný poriadok je v noci pekne našponovaný. Za starého systému troch spojov za noc boli medzi jazdami nekonečne dlhé prestávky. Raz som trávil hodinu a pol v nejakom zapadákove za Račou, kam lietajú muchy umrieť. V novom systéme sa celú noc nezastavím. V Devínskej sa autobus vyprázdni, na spiatočnej ceste naberiem možno tri kusy a na stanicu prichádzam s dvojminútovým nadbehom.

Potom nasleduje N39 do Slávičieho, boh ma ochraňuj a ukameňuj vrany. Ďalšou novinkou je, že na vybraných linkách vyhodnotených ako rizikové pôjde v autobuse ochranka, konkrétne jeden SBSkár. Na jednej strane to znie ako dobrý nápad, ale keďže to organizuje DPB, radšej som defaultne skeptický. Hlavne osoba SBSkára mi robí starosti – väčšina vrátnikov vo vozovniach sú vetchí vyschnutí starčekovia, často s menej než optimálnym počtom očí alebo končatín, ktorí by pri fyzickej konfrontácií prehrali aj s agresívnejším nočným motýľom. Jeden kolega sa vyjadril, že ak mu tam posadia takého, sám ho vyhodí, pretože na bitkychtivých vožungrov bude mať pohľad naňho rovnaký efekt ako keď sa Mečiara spýtate, kde vzal na Elektru. Ale nie je to také zlé – nastúpi ku mne vyholený chlap, ktorý je síce nižší a štíhlejší než ja, ale nejaké svaly mu pod taktickou vestou z Tesca vidno. Vyzerá ako 30 dňová lite verzia Magiánových vlakochráničov.

Za ním sa dovnútra hrnie reportér Markízy a jeho kameraman a zrazu mám pred ksichtom reflektor a mikrofón. Spýta sa ma pár otázok; už ani neviem, čo som mu na ne odpovedal, len že to nebolo nič prenikavo inteligentné. Na druhý deň som sa uvidel v televíznych novinách a až sa mi zatmelo pred očami. Vedel som, že som škaredý, ale že mám ešte aj prijebaný hlas, to pre mňa bola novinka.

Štáb Markízy ide na kolečko so mnou. Je na nich vidieť že sa celí trasú na nejakú krízu, ale majú pech, zo stanice veziem len päť ľudí a všetci sú triezvi. Až na Zochovej pristúpia nejaké nočné špécie a chvíľu to vyzerá, že reportér dostane krespapuľu – nejaký pripitý vlasatý sopliačik mu máva pred ksichtom ukázovákom a žbľaboce, že si neželá aby ho kama...karova...de-ka-me-ro-novali. Keď sa potom kameramana opýta, či mu má prijebať, ochrankár sa už dvíha zo sedadla, ale nakoniec situácia vyšumí do stratena. Chalanovi vypovedia nohy, zvalí sa na sedadlo a na otázku reportéra, čo si myslí o ostrahe v autobusoch povie, že „mňá ešte nikdý nikdó neo... nebu...ne-ob-ňa-žoval."  Já tady bydlím už třista let a jěšte jsem žádny strašidlo neviděl.

Na spiatočnej ceste nie je s kým robiť rozhovory a tak kameraman robí dokrútky, prechádzajúc sa po autobuse s tým svojím krámom na pleci. Neunúva sa držať a v zákrutách sa kymáca ako Slota na terase. Urobí aj dlhý detailný záber na mňa za volantom, svietiac mi reflektorom zboku do ksichtu. Vzhľadom na to, že o mojom pôsobení v DPB vtedy ešte nič netuší ani moja najbližšia rodina, nie som tým dvakrát nadšený, ale na druhej strane predstava, ako sa budú tváriť spolužiaci a vyučujúci z výšky, respektíve z našej zrušenej fakulty, je trochu komická. Pohrávam sa s myšlienkou zhúknuť do kamery niečo ako „Deti, ak chcete aj vy mať rohový kanceľ s výhľadom, neváhajte a hor sa na UMB!“ Keby vysielali naživo, asi by ma vážne pokúšalo.

Tentokrát mám na stanici skoro desať minút. Opäť idem na N21 a ochrankár aj markízáci ma opúšťajú; neskôr ich vidím nastupovať do N98 predo mnou. Je už pol druhej a nástupište sa hemží rôznymi nokturnými staničnými živočíchmi. Ku mne sa našťastie nechystajú – pri zadných dverách sa síce na chvíľu pristaví tlupa asi desiatich Tých, O Ktorých Sa Na Sme.sk Nediskutuje, hulákajúc po sebe tou svojou hatmatilkou, ale nakoniec nastúpia do toho istého petržalského nočáku ako markízáci. Teším sa aj za nich, reportér bol celkom fajn chlap a doprajem mu zo dve-tri vraždy, aby jeho kariéra nabrala grády.

Po ceste hore do Devínskej mi energeťák, ktorý som do seba pred dvomi hodinami nalial začína signalizovať, že by chcel vystúpiť a keď dôjdem k Volkswagenu, už dáva jasne najavo, že naspäť na stanicu so mnou ísť nechce. Avšak má smolu, autobus je plný ľudí, veziem ho späť, či chce alebo nechce.

Nasledujúcich dvadsať minút je asi najdlhších v mojom živote a križovatku pri SAVke a následne hore na stanicu vyberiem na dvoch kolesách. Pri výstupe si pripitá baba dáva načas, zo schodov zlieza ako keby na zamrznutej rieke testovala hrúbku ľadu, zatiaľ čo ju sledujem v zrkadle a preklínam na desať generácií dopredu. Navyše mi k papierom od busu zabudli pribaliť kľúče od služobného hajzlíku a tak musím ísť na verejný. Rýchlym krokom kráčam cez staničnú halu a snažím sa tváriť, že je všetko v poriadku a môj mechúr sa vôbec nechystá explodovať. Cítim na sebe zvedavé pohľady vyrušenej miestnej fauny a opakujem si zásady správania pri kontakte s divou zverou: vyhnúť sa očnému kontaktu, udržiavať si vzdialenosť, nehádzať im jedlo a nepribližovať sa k mláďatám. A ignorovať zvuky z kabínky, v ktorej prebieha buď vášnivá súlož alebo vražda prvého stupňa.

Keď sa potom s podstatne ľahšou mysľou vrátim k autobusu, vidím, že kolega stojaci za mnou sa s exkurziou do zoo neunúval a spokojne sa svojich nápojov zbavil na zadné koleso svojho Ikarusu. V našich končinách je to pomerne bežný úkaz, existuje aj nejaká riekanka informujúca, že „správný kočí na své kolo močí“, ale aj tak sa musím priznať, že nechápem, prečo si niekto dobrovoľne ochcáva svoj autobus. Ak by mi niekto mohol objasniť v čom spočíva čaro tohto rituálu, budem mu vďačný.

Zvyšok noci už ubehne v pohode, s výnimkou pripitého spustnutého bradatého uja, ktorý sa na poslednom spoji rozhodne porozprávať mi svoj clivý životný príbeh. Na základnej škole ho nemala rada učiteľka, v robote ho nemal rád majster a teraz na dôchodku ho nemajú radi susedia. Ani mne nie je bohvieako sympatický, ale nechám ho vykecať sa a na správnych miestach robím „jasné“, „ehe“ a „“uhm“. Márne premýšľam nad tým, prečo si práve zo mňa v jednom kuse cudzí ľudia robia duševný hromozvod. Vo vlaku, v čakárni u lekára alebo v práci, furt sa nájde niekto túžiaci vyplakať sa na ramene úplne cudziemu človeku, a z nejakého dôvodu som ten človek ja. Keby to aspoň občas bola nejaká kozatá bloncka chtivá podeliť sa o svoje sexuálne fantázie, ale nie. Asi som mal ísť študovať psychológiu; síce by tie historky neboli o nič zaujímavejšie, no aspoň by som ich nepočúval zadarmo.

Do garáže zaťahujem krátko po piatej ráno. Slnko svieti, vtáky štebocú, ja mám pred sebou dva dni voľna a v pondelok popoludní mi začína kurz nórčiny. Čo nasledovalo ďalej už viete (a ak neviete, kliknite na políčko ďalšie články autora a dozviete sa), takže týmto sa štvordielna bratislavská trilógia končí, ja sa vraciam k písaniu tej knihy o Nórsku, čo ste si ju vymodlili. Ako obvykle, vďaka vám čo ste to boli ochotní čítať a vďaka korektorom, čo to po mne opravovali. Tak zas niekedy...